Nastal mier, čas odplaty

Prechod z vojny do mieru nebýva nikdy a nikde pokojný. Nakrátko alebo aj dlhšie zavládne v krajine dokonca chaos, mocenské vákuum zapĺňajú rôzni samozvanci, ktorí berú spravodlivosť do vlastných rúk. A začína sa zúčtovanie s bezbranným protivníkom, s kolaborantmi, ale aj s nepohodlnými svedkami vašich zlyhaní. Inak nebolo ani na Slovensku pred 70 rokmi. Napísal o tom v denníku PRAVDA publicista VLADIMÍR JANCURA.

Hoci Bratislavu oslobodili vojská maršala Rodiona Malinovského už 4. apríla, vojna sa na Slovensku skončila fakticky až 3. mája 1945, keď front v oblasti Javorníkov prešiel za rieku Moravu. Telefonické spojenie medzi Bratislavou a Košicami, kde vtedy sídlila československá vláda i Slovenská národná rada, dlho nefungovalo, doprava bola ochromená.

„Celá západná časť Slovenska necíti riadiacu ruku košických orgánov,“ písala vtedajšia Pravda. Na oslobodenom území síce postupne preberali správu verejných vecí národné výbory, ale v tzv. operačnom pásme (zhruba 50 kilometrov od frontu) mali hlavné slovo sovietske komandatúry. Niekde vznikalo dvojvládie, inde sa ujímali moci miestni samozvanci a tzv. revolučné milície.

Čítajte viac o 70. výročí skončenia druhej svetovej vojny.

Napríklad v Leviciach a okolí zaviedol istý kapitán Hlávka čosi na spôsob miestnej vojenskej diktatúry. Revolučný tribunál tam narýchlo "odsúdil“ aj popravil údajného udavača gardistu. V tejto situácii sa Predsedníctvo SNR rozhodlo vyslať do Bratislavy svojich splnomocnených zástupcov pre správu západného a časti stredného Slovenska. Napríklad šéf rezortu vnútra Gustáv Husák začal v Bratislave úradovať už 11. apríla. Približne v tom čase vznikla aj komisia na prípravu legislatívnej normy o tzv. retribučných (ľudových) súdoch na potrestanie vojnových zločincov, zradcov a kolaborantov. Národná rada ju prijala 15. mája ako svoje nariadenie č. 33/1945 s okamžitou účinnosťou. Na Slovensku začala teda platiť takmer o mesiac skôr než "veľký retribučný dekrét“ Edvarda Beneša v českých krajinách.

Podľa Husáka sa Bratislava ponáhľala nielen preto, aby pacifikovala lynč a „samosúdy“, ale najmä aby ukázala, že "my, Slováci si sami vieme ako prví poradiť s fašistickými elementmi a nečakáme, aby to za nás urobili Česi, Rusi alebo Beneš“.

Treba však poznamenať, že retribučné (ľudové) súdnictvo nebolo vynálezom Husáka ani Beneša. Vzniklo po vojne v mnohých európskych štátoch na základe Svätojakubskej deklarácie o stíhaní vojnových zločincov ešte z roku 1942. Českoslo­venská vláda v exile bola dokonca signatárkou tejto medzinárodnej dohody.

Na porade u Husáka týždeň pred zasadnutím SNR však zazneli obavy, či bude vôbec koho súdiť. "Veď velitelia nemeckých okupačných vojsk i gestapa boli už kdesi za horami za dolami,“ spomínal generál Anton Rašla, účastník tejto schôdzky, "a včas emigrovali aj hlavní exponenti ľudáckeho režimu – zostali tu len malé ryby.“

Čoskoro však práve on, vtedy ešte podplukovník justície Rašla, patril medzi tých, čo šéfovali pátraniu po "veľkých rybách“ v blízkom i vo vzdialenejšom zahraničí.

Ako odhalili Tisov úkryt

Ešte pred skončením vojny, už v októbri 1943 vznikla Komisia Spojených národov pre stíhanie vojnových zločincov so sídlom v Londýne. Medzi jej zakladateľov patril aj delegát Československa (vtedy exilovej vlády v Londýne) Bohuslav Ečer. Mimochodom, práve on ako prvý navrhol, aby komisia zaradila na listinu vojnových zločincov Adolfa Hitlera a členov jeho vlády. Už z toho je zrejmé, že nebol vojnový zločinec ako vojnový zločinec. Tých hlavných, nacistických pohlavárov, postavili pred Medzinárodný vojnový tribunál v Norimbergu a súdili podľa zoznamu, na ktorom sa dohodli štyri víťazné mocnosti.

Kolaboranti, prisluhovači Hitlera a rôzni napodobňovatelia jeho režimu v Európe sa zodpovedali pred národnými retribučnými súdmi v štátoch, kde títo takzvaní quislingovci (podľa Vidkuna Quislinga, nórskeho fašistického politika) cez vojnu vládli či pôsobili.

Mnohí z nich boli po skončení vojny na úteku, pokúšali sa v prestrojení emigrovať do bezpečia, ale aj na túto eventualitu spojenci pamätali v značnom predstihu. Deklarácia, ktorú sme už spomenuli, požadovala vydanie vojnových zločincov do krajiny, kde spáchali svoje zločiny, aby tam boli súdení a potrestaní podľa jej zákonov.

Meno Anton Rašla je verejnosti známe z procesu s Jozefom Tisom a spol., kde vystupoval ako hlavný žalobca. Už menej sa vie, že od mája 1945 do marca 1946 ten istý Rašla viedol vojenskú spravodajskú službu pri generálnom štábe československej armády. Medzi jej hlavné úlohy vtedy patrilo vyhľadávanie predstaviteľov ľudáckej a gardistickej emigrácie.

Už bol v pokročilom veku (Anton Rašla zomrel v máji 2007 ako 95-ročný), keď nám porozprával o niektorých podrobnostiach tejto svojej činnosti. "Šesť týždňov po skončení vojny nebolo po Tisovi ani stopy,“ spomínal Rašla "Jeden čas sme si mysleli, že využil únikovú cestu z talianskeho prístavu Janov cez Neapol, Sicíliu a Španielsko do Argentíny. Touto trasou emigroval napríklad posledný minister obrany slovenského vojnového štátu Štefan Haššík. Ale potom Američania zadržali v bavorskom Altöttingu Tisovho osobného tajomníka Karola Murína, ktorý sa pohyboval v meste napriek zákazu vychádzania. A vlastne on ich doviedol do exprezidentovej skrýše v tamojšom kláštore.“

 

Na titulnej fotografii:

Exprezidenta Jozefa Tisa doviezli do Bratislavy v septembri 1945 vojenským lietadlom s retiazkovými putami na rukách.

Autor: wordpress.com

 

CELÝ ČLÁNOK ČÍTAJTE

NA PORTÁLI DENNÍKA PRAVDA

http://zurnal.pravda.sk/neznama-historia/clanok/354149-nastal-mier-cas-odplaty/