O českých učiteľoch slovenských detí s vďakou

Nedávny Deň učiteľov bol príležitosťou pripomenúť si, kto vzkriesil slovenské školstvo a postavil ho na nohy. Bez českej pomoci by ho asi nebolo. Odvtedy uplynulo už takmer storočie, a teda patrí sa povedať aspoň "ďakujeme“. O téme píše v denníku PRAVDA publicista VLADIMÍR JANCURA.

Podľa štatistiky z roku 1910 sa spomedzi stredoškolských profesorov hlásili k slovenskej národnosti trinásti a medzi učiteľmi meštianskych škôl boli takí dokonca len traja! Dobre, dá sa predpokladať, že mnohí sa báli prejaviť ako Slováci. Vrcholila predsa maďarizácia a Apponyiho školské zákony predpisovali učiteľovi pôsobiť v duchu veľkomaďarskej štátnej idey, ináč sa vystavoval tvrdým kárnym opatreniam.

Jedni sa báli, ďalší hanbili. „Učiteľov rezervistov je tu vyše osemdesiat a vyjmúc štyroch-piatich všetko rodom Slováci alebo Rusíni,“ písal Jozef Gregor-Tajovský z vojenského cvičenia v Košiciach ešte v roku 1897. "Lenže z (každých) desiatich (je) deväť takých, čo hanbia sa za svoj pôvod a pretekajú sa vo vychvaľovaní všetkého maďarského.“

Údaje získané už po prevrate v roku 1918 však neposkytli oveľa lepší obraz. Počet národne uvedomelých učiteľov pre ľudové školy sa pohyboval okolo 300 a stredoškolských profesorov so slovenským presvedčením sa nenašlo ani dvadsať. Ostatní učitelia skončili väčšinou 4-ročné maďarské pedagogické školy (ústavy), a hoci mnohí z nich boli slovenského pôvodu, počítali sa medzi "maďarónov“, lebo odmietli zložiť sľub vernosti, v ktorom sa každý zaväzoval: "Československé republice budu vždy věren a její vlády poslušen.“ Veľa ich vtedy radšej opustilo Felvidék a vysťahovalo sa do Maďarska.

Kto naučí po slovensky? Zn. Učiteľ

V krajine bolo v tom čase 66 stredných a 429 ľudových škôl, z nich iba 25 so slovenským vyučovacím jazykom. Prvé slovenské gymnázium v Skalici otvorili začiatkom januára 1919 a už o mesiac sa začalo vyučovať na 31 poslovenčených gymnáziách, väčšinou na západnom a strednom Slovensku. Ale, napodiv, aj tam mali mnohí učitelia najväčší problém so slovenčinou.

V spomienkach na svojho manžela kňaza, ktorý zomrel v roku 1922, sa o tom zmienila aj spisovateľka Terézia Vansová. "Učitelia, ktorí viacej rokov pracovali vo svojich odboroch v našom meste (v Banskej Bystrici – pozn. red), nepoznali slovenskú reč tak, ako je potrebné,“ napísala "a prosili môjho muža, aby ich zasvätil do tajov slovenského pravopisu.“

Na východe republiky bola situácia ešte zložitejšia a vplyv maďarizácie intenzívnejší, preto nová moc tam postupovala opatrnejšie a ponechala maďarské vyučovanie i pôvodné profesorské zbory až do mája 1919. Preberanie týchto stredných škôl a ich poslovenčovanie narušilo intermezzo s „republikou rád“, ale ani potom sa neobišlo bez použitia násilia. A pre mnohých študentov stredných škôl zriadili úrady cez leto kurzy slovenského jazyka, aby boli pripravení na zápis do poslovenčených škôl. Ale kto v nich bude vyučovať? – to bola otázka otázok.

Školstvo na Slovensku spravoval v tom čase Anton Štefánek, známejší ako zakladateľ slovenskej sociológie. Podliehal ministrovi s plnou mocou pre správu Slovenska Vavrovi Šrobárovi. Podľa historičky Alžbety Bojkovej z Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach zamýšľali sa aj nad možnosťou, že by časť maďarských učiteľov ponechali na svojich miestach, ale s podmienkou, že sa do dvoch až troch rokov naučia po slovensky. Napokon však dospeli k záveru, že im nemožno dôverovať, lebo sú „psychologicky hlboko zakotvení do maďarského nacionalizmu“. A tak zostávalo jediné východisko.

 „Aspoň 1 000 staníc učiteľských nutno zaplniť Čechmi trvale, ďalej asi 300 – 400 (miest) profesorských a odborne učiteľských,“ hlásil Štefánek Šrobárovi v auguste 1919. „Tých 1 300 – 1400 učiteľov a profesorov bude potrebovať značnú dobu, než sa vžijú do pomerov a získajú si lásku a vplyv medzi ľuďmi.“ Krátko predtým vyhlásil školský referát pri Šrobárovom ministerstve konkurz na obsadenie učiteľských miest: prihlásilo sa iba šesť uchádzačov. Čakalo sa teda na učiteľov z Čiech a Moravy. Napokon, nebolo to prvýkrát v histórii. Od polovice 19. storočia prišlo len na c. k. štátne vyššie gymnázium v Banskej Bystrici dovedna jedenásť českých profesorov. Už v roku 1861 však museli viacerí z nich školu opustiť. Dôvod? Neznalosť maďarského jazyka. Ďalší odišli potom sami.

Zopakuje sa história na novej vývojovej špirále?

 

CELÝ ČLÁNOK ČÍTAJTE

NA PORTÁLI DENNÍKA PRAVDA

http://zurnal.pravda.sk/neznama-historia/clanok/350377-o-ceskych-uciteloch-slovenskych-deti-s-vdakou/