Odsun sovietskych vojsk sa mal ťahať desať rokov

Ruské vojská musia opustiť našu krajinu tak rýchlo, ako sem prišli. Pred štvrťstoročím táto požiadavka zaznievala na mítingoch a demonštráciách po celom bývalom Československu.  Bola to však požiadavka nereálna, predpokladala odchod obrovskej armády s ťažkou technikou v priebehu jednej noci či niekoľkých dní. Medzitým diplomati v tajných rokovaniach hovorili o mesiacoch a vojenskí experti o niekoľkých rokoch. O súvislostiach odsunu sovietskych vojsk z bývalého Československa napísal v denníku PRAVDA publicista VLADIMÍR JANCURA.

Sovietski generáli trvali najprv na desiatich rokoch. Ako k tomuto číslu dospeli? Chceli viazať postupný odchod svojich vojsk na viedenské rokovania veľmocí o vzájomnom znižovaní konvenčných zbraní v Európe. Predpokladalo sa redukovanie vtedajšieho stavu o päť percent ročne. V takom prípade by naozaj odchádzali desať rokov.

Ale po tom, čo v decembri 1989 aj oficiálna Moskva uznala vtrhnutie svojich vojsk do ČSSR v auguste 1968 za chybu, Praha označila vtedajšiu dohodu o "dočasnom pobyte“ sovietskych vojsk za neplatnú. Časový horizont ich odchodu sovietska strana potom znížila na päť a vzápätí na tri roky. Václav Havel prišiel vtedy s kompromisnou formulkou "do roka a do dňa“.

Revolučne naladení politici najmä v Prahe však požadovali odchod väčšiny jednotiek už do prvých slobodných volieb, teda do konca mája 1990. Mali obavy, že prítomnosť sovietskych vojsk môže ovplyvniť časť voličov nežiaducim spôsobom.

Prahu vtedy vyzýval k istej zdržanlivosti aj Washington. „Od Američanov a Angličanov sme dostávali také jemné signály – prosím vás, len nie tvrdo, nechceme podkopať pozíciu Gorbačova v Moskve,“ spomína Jaroslav Šedivý, vtedajší poradca ministra zahraničných vecí Jiřího Dienstbiera a zástupca vedúceho vyjednávacieho tí­mu.

V sobotu 10. februára 1990 už bolo zrejmé, že sovietska strana je pripravená začať sťahovať svoje vojenské jednotky možno aj do konca mesiaca, ale s podmienkou, že celý proces potrvá do budúceho roka. V Moskve sa práve skončila prvá časť druhého kola dvojstranných rokovaní. Na záver sa konala tlačová konferencia, autor týchto riadkov bol ako stály spravodajca Pravdy v ZSSR na nej, a tak si poznamenal: "Sovieti sú ochotní začať odsun vojsk ešte pred podpisom príslušnej dohody a ,podstatnú' časť svojich bojových jednotiek stiahnuť do 30. mája tohto roku. A zvyšok? Do roka a do dňa?“

To už Ivan Aboimov, námestník ministra zahraničných vecí ZSSR a vedúci sovietskej delegácie, na tlačovke nespresnil. Vedúci československej delegácie Evžen Vacek (ináč, námestník ministra Dienstbiera) takisto nie, návrh sovietskej strany však označil ako "veľmi významný“. Bojové jednotky, to bolo päť tankových divízií (jedna na Slovensku, ostatné v Čechách a na Morave), dve raketové brigády a pridružené jednotky. Vraj už treba len dopracovať detaily prípadnej dohody o ich odsune, čo si ešte vyžiada isté úsilie vojenských expertov a právnikov. A, samozrejme, bol potrebný súhlas oboch vlád. Obe vlády však napodiv s dosiahnutým kompromisom súhlasili…

Vyjednávanie viedol bývalý špión

Neskôr sa tradovalo, že sovietske vojská dostal z republiky rocker Michael Kocáb. Ten viedol parlamentnú komisiu pre dohľad nad ich odchodom, ktorá však vznikla až koncom marca 1990. Vyjednávania o zmluve a garanciách odchodu týchto jednotiek viedol niekto iný, začali sa o tri mesiace skôr a boli veľmi zložité.

Málo sa vie a zriedka pripomína, že Evžena Vacka vymenoval za šéfa vyjednávacej komisie ešte posledný komunistický minister zahraničných vecí ČSSR Jaromír Johanes. Stalo sa tak už 5. decembra 1989. V tom čase bol predsedom federálnej vlády ešte komunista Ladislav Adamec a prezidentom – Gustáv Husák. O päť dní neskôr bol už premiérom Marián Čalfa, odstúpil Husák a koncom roka ho nahradil v najvyššej funkcii Václav Havel. Vacek však zostával na čele vyjednávacieho tímu až do skončenia rokovaní.

Zostával, hoci sa už vedelo o jeho minulosti, predovšetkým o dlhoročnom pôsobení v československej rozviedke a o niektorých aktivitách proti Charte 77 (to už bol námestníkom ministra zahraničných vecí). Ako je to možné? Podľa spomienok Dienstbiera i Šedivého bol Vacek síce považovaný za "starú štruktúru“, ale prejavil sa ako dôrazný a schopný vyjednávač. "Sovietski predstavitelia Vacka už poznali, čo umožnilo začatie vecných spoločných rozhovorov,“ upozorňuje ďalší člen tímu Luboš Dobrovský, neskorší minister obrany ČSFR. Vackovi dokonca sľúbili veľvyslanecký post, ak sa rokovania skončia úspešne, čo sa aj stalo. V roku 1991 sa vrátil do Afriky ako šéf zastupiteľského úradu ČSFR v Nigérii (po rozdelení federácie však musel odísť z českej diplomacie).

Aboimov odišiel do dôchodku v roku 2001, medzitým bol ruským veľvyslancom v Maďarsku, vo Fínsku a na Ukrajine. Za najzložitejšie obdobie vo svojej diplomatickej kariére však považuje prvý kvartál roku 1990, keď viedol sovietsku delegáciu na rokovaniach o odchode vojsk z Československa a Maďarska. "Keď sme začali v Prahe 15. januára prvé kolo rokovaní,“ spomína, "na námestí pred Černínskym palácom skandoval dav: "Choď domov, Ivan!“ Upozornil som hostiteľov, že sám sa volám Ivan a že ak ich pomocníci za múrmi paláca s tým neprestanú, okamžite odchádzam a so mnou celá delegácia. Do hodiny vonku všetko stíchlo.“

Sovietski diplomati pricestovali do Prahy s dvadsiatimi vysokými dôstojníkmi armády, ktorí sedeli za ich chrbtami. Jeden z generálov zrejme nepochopil, ako sa Európa mení (a ešte len zmení!), lebo vyhlásil: "Raz nás ešte budete prosiť, aby sme sa vrátili, pretože budete mať strach z Nemecka!“

 

Na titulnej fotografii:

Bojové jednotky, to bolo päť tankových divízií (jedna na Slovensku, ostatné v Čechách a na Morave), dve raketové brigády a pridružené jednotky.

Foto: WR.163.COM

 

CELÝ ČLÁNOK V. JANCURU ČÍTAJTE

NA PORTÁLI DENNÍKA PRAVDA

http://zurnal.pravda.sk/neznama-historia/clanok/345789-odsun-sovietskych-vojsk-sa-mal-tahat-desat-rokov/