Opustili nás Jozef Valihora a Ján Struhár, významné osobnosti vedeckého, literárno-publicistického a žurnalistického života Slovákov vo Vojvodine

Až v skľučujúcej atmosfére, v akej sa ocitla nielen už celá Európa, ba celá planéta, predsa len život pokračuje,  ide ďalej. Musí. Taký je totiž fundamentálny zákon nášho prežitia. Napriek tomu aj zo slovenského krajanského zahraničia, žiaľ, v ostatnom čase pribúdajú smutné zvesti o odchodoch do večnosti známych, vzácnych a inšpirujúcich nás ľudí. Kolegyňa Katka Pucovská, zriaďovateľka a šéfredaktorka významného krajanského portálu KULPIN.NET priniesla pred aktuálnym víkendom dve takéto trúchlivé správy: navždy od našich Slovákov v Srbsku odišli Dr. Jozef Valihora, prof. vo výslužbe, pedagóg, prekladateľ a literárny vedec, ako aj Ján Struhár, známy rozhlasový hlásateľ a televízny tvroca v prostredí našich vojvodinských Slovákov.

Dovoľujem si na tomto mieste s kolegiálnym porozumením vyjadriť vďaku Katarína Pucovskej za jej novinársku ústretovosť, že oba nekrológy môžeme zverejniť aj pre ďalších našich krajanov, vrátané tých, ktorí mali možnosť spoznať tvorbu oboch zosnulých či počas ich života s nimi komunikovať, stretať sa a vzájomne sa tešiť z prospešnej tvorby.

 

Za Dr. Jozefom Valihorom, váženým pedagógom, vedcom a literátom

Vo štvrtok ráno 26. marca 2020 sa tíško s nami rozlúčil univerzitný profesor vo výslužbe Dr. Jozef Valihora. Narodil sa 11. 4. 1946 v Pivnici, v rodisku zakončil základnú školu a gymnázium v Báčskom Petrovci.

Vyštudoval prvý stupeň slovenského jazyka a literatúry na Filozofickej fakulte v Novom Sade a v štúdiu pokračoval na Filologickej fakulte v Belehrade, kde obhájil aj magisterskú prácu. Pre doktorskú dizertačnú prácu si zvolil tému: Básnická a prozaická práca Juraja Tušiaka.  

Pôsobil na oddelení slovakistiky Filozofickej fakulty v Novom Sade. Okrem pedagogickej práce zaoberal sa editorskou činnosťou, literárnou vedou a prekladateľskou činnosťou. Za svoju celoživotnú prácu získal viacero ocenení a v roku 2016 mu Národnostná rada slovenskej národnostnej menšiny udelila Zlatú plaketu.

Jozef Valihora na vydanie pripravil antológie a výbery z diel viacerých autorov a či už ako autor, spoluautor alebo prekladateľ je podpísaný vo viacerých učebniciach pre základné a stredné slovenské školy v bývalej Juhoslávii a Srbsku. Z jeho plodného diela možno vyzdvihnúť výber z literatúry slov. romantizmu Vejú vetry, povievajú, 1980; Janko Čeman: Poctiví zlodeji, 1982; Pavel Čáni: Dôvera, 1988 a i. Prekladal z macedónčiny (V. Nikoleski a i.), zo slovinčiny (T. Seliškar a i.), zo srbčiny preložil diela G. Rodariho, R. Guillota (Na krídlach snov, 1980; Biela hriva, 1984), z angličtiny E. Hemingwaya (Poviedky o Nickovi, 1982). Slovenskú literatúru vo Vojvodine priblížil v monografii Aspekty literatúry a kultúry (2001); v SVC v edícii Živý prúd mu v roku 2010 tlačou vyšla kniha Prozaické a poetické dielo Juraja Tušiaka, ktorá predstavuje monografiu o Tušiakovom diele z pera literárneho vedca staršej generácie. Spolu s Alenou Peškovou v roku 2016 pripravil štvrté vydanie učebnice Slovenský jazyk a kultúra vyjadrovania pre 6. ročník základnej školy. Pre 1. ročník gymnázia zostavil Čítanku s literárnoteoretickými pojmami. V roku 2016 jubilejné šesťdesiate Literárne snemovanie v Báčskom Petrovci bolo venované aj sedemdesiatin JozefaValihoru.

Jozef Valihora svoju životnú púť dokonal v neblahom čase núdzového stavu v Srbsku kvôli koronavírusu a ochorenia COVID-19, a preto v zmysle smerníc Biskupského úradu z Nového Sadu a v súlade s nariadeniami a opatreniami vlády Republiky Srbska, Ján Zahorec, evanjelický farár v Pivnici, kde profesora Valihoru v piatok 27. marca pochovali, o. i. povedal: Je mi ľúto, že za takýchto podmienok musíme vykonať pohrebnú počestnosť váženému pánovi profesorovi. V mene cirkevného zboru vyjadrujem sústrasť pozostalej rodine." Dr. Jozefa Valihoru pochovali po poslednej rozlúčke v piatok 27. marca 2020 o 11. h na pivnickom cintoríne.

Česť jeho pamiatke!

 

ČÍTAJTE NA PORTÁLI KULPIN.NET: http://www.kulpin.net/22-aktuality/aktuality/10862-in-memoriam-jozef-valihora-phd

 

Za Jánom Struhárom, "rozhlasákom" s empatickým hlasom

Vo veku 86 rokov zomrel 27. marca 2020 náš známy hlásateľ a novinár Ján Struhár. Narodil sa 10. januára 1934 v Erdevíku, kde skončil základnú školu, v školení pokračoval na gymnáziu v Báčskom Petrovci a štúdium práva absolvoval na Vyššej právnickej škole v Novom Sade.

K rozhlasovému mikrofónu sa prvýkrát dostal ešte v dávnom v roku 1958, po úspešnej previerke hlasových a výrazových kvalít, ktoré sa v tom čase záväzne praktizovali. Do trvalého pracovného pomeru v Novosadskom rozhlase nastúpil v roku 1963, kde najprv pôsobil ako hlásateľ a od roku 1970 aj ako novinár. Ján Struhár sa neuspokojoval s vrodenými danosťami, ale na svojom profesionálnom zdokonaľovaní tvrdo pracoval. Vďaka vrodenej empatii a príjemnému hlasu dokázal s poslucháčmi a divákmi nadviazať „blízky kontakt na diaľku" a ten vzťah a rešpekt si zachoval aj roky po tom, ako ukončil svoje profesionálne pôsobenie. Ján Struhár patril k tým našim skutočne najvzácnejším osobnostiam.

Ján Struhár celú pracovnú dobu strávil v novosadskej rádio-televízii, najprv v rozhlase, ako hlásateľ, a potom v televízii ako novinár a hlavný a zodpovedný redaktor programu v slovenskej reči. V roku 1981 bola formovaná samostatná slovenská redakcia TV Nový Sad, v ktorej Struhár pracoval a postupne sa orientoval na dokumentárnu tvorbu. Tak v roku 1999 pri príležitosti 80. výročia Slovenských národných slávností pripravil dokumentárny film SNS 1919 – 1953, v ktorom okrem iného využil aj filmový materiál filmového priekopníka, Kulpínčana Emila Klobušického (http://www.kulpin.net/22-aktuality/aktuality/6000-keby-a-emil-klobuickynášho) o ktorom urobil aj dokumentárny film Emil Klobušický – náš prvý filmár.

V roku 1996 odišiel do dôchodku z funkcie hlavného a zodpovedného redaktora Slovenskej redakcie TV Nový Sad. No zostal aktívny, predovšetkým pri archivácii televízneho a filmového materiálu TV Nový Sad, ktorý po bombardovaní v roku 1999 bolo treba zachraňovať.

Dlhé roky bol aktívnym členom Slovenského kultúrneho centra Pavla Jozefa Šafárika a podieľal sa na príprave monografickej publikácie Minulosť dneška venovanej osemdesiatemu výročiu spolkovej činnosti Slovákov v Novom Sade a päťdesiatemu výročiu založenia SKUS Pavla Jozefa Šafárika a na príprave monografie k 20. výročiu novosadských matičiarov Na krídlach jubilea.

Je dvojnásobným laureátom Ceny Spolku novinárov Vojvodiny, Zlatej plakety RTV a čestným členom Matice slovenskej v Juhoslávii. V máji roku 2019 mu bol udelený Pamätný list Pro Cultura Slovaca za prínos v oblasti audiovizuálnej tvorby, za prezentáciu a propagáciu slovenského dolnozemského umenia a kultúry. Asi pol roka predtým, v Pamiatku zosnulých, na Dušičky, sa duša Jarmily Stuhárovej, manželky Jána Struhára a predsedníčky Miestneho odboru Matice slovenskej v Novom Sade, presťahovala do nebeských sfér. Roky predtým hrdinsky bojovala so zákernou chorobou, ktorej podľahla 2. novembra 2018, vo veku 73 rokov. Jej veľkou oporou v tomto ťažkom boji, bol jej manžel. S manželom Jánom, dlhoročným rozhlasovým a televíznym hlásateľom a redaktorom, ale aj neúnavným dokumentaristom, bývali pravidelnými hosťami, alebo aj účinkujúcimi, na našich slovenských podujatiach nielen v Novom Sade, ale snáď vo všetkých slovenských dedinách, v ktorých sa organizovali matičné, kultúrne, či iné podujatia. Obaja boli naši a obaja boli nesmierne vzácni. Ján Struhár bude pochovaný vedľa manželky na novosadskom novom cintoríne.

Česť jeho pamiatke!

 

ČÍTAJTE NA PORTÁLI KULPIN.NET: http://www.kulpin.net/22-aktuality/aktuality/10863-in-memoriam-za-janom-struharom

 

KATARÍNA PUCOVSKÁ

portál KULPIN.NET – http://www.kulpin.net/

 

Na snímkach vo fotogalérii:

1. Dr. Jozef Valihora.

2. Ján Struhár.

Foto: http://www.kulpin.net/