Osloboditelia sa u nás nezdržali dlho

Prečo väčšina jednotiek Červenej armády odišla z územia obnoveného Československa už v lete a ostatné – koncom jesene 1945? Čo tu robili osem mesiacov po oslobodení? Prečo si Sovietsky zväz nevybudoval u nás vojenské základne už vtedy a trval na nich až o dvadsať rokov neskôr? Podobné otázky napadajú nielen laickým čitateľom, ale aj renomovaným historikom. O téme napísal v denníku PRAVDA publicista VLADIMÍR JANCURA.

Ako vieme, Bratislavu oslobodili Malinovského vojská už 4. apríla 1945 a nezdržali sa tu dlho, tiahli ďalej na Moravu. Ich konečný cieľ si každý mohol prečítať na korbách nákladiakov alebo na vežiach tankov: „Na Berlín!“

V meste na Dunaji zostali nejaké tylové jednotky. Pochovávali mŕtvych druhov, odmínovávali predmestia i centrálne ulice. Odchytávali nemeckých vojakov, ktorí nestihli včas ustúpiť z obliehanej Festung Pressburg, ako pomenovali na pevnosť premenenú Bratislavu. Údajne až päťtisíc sa ich schovávalo po pivniciach, kanáloch a v búdach okolitých viníc.

O čosi dlhšie tu pobudol personál vojenského lazaretu Červenej armády s asi stovkou zranených vojakov. Začiatkom augusta 1945 sem však prevelili 600 ženistov, ktorí začali spolu s vyše štyrmi stovkami zajatých Nemcov opravovať zničený bývalý Štefánikov most cez Dunaj. Nacisti ho vyhodili krátko pred príchodom frontu.

Na staré piliere osadili vojaci maršala Ivana Koneva novú konštrukciu. Trvalo to päť mesiacov a 3. februára 1946 sa maršal osobne zúčastnil na slávnosti otvorenia premávky na opravenom moste. Mal slúžiť ako provizórium, nakoniec však jeho železničná časť bola v prevádzke do roku 1983 a cestná dokonca do roku 2013.

Takto, tri mesiace po oficiálnom odchode Červenej armády, na území Slovenska naďalej "presluhovalo“ aj niekoľko menších technických jednotiek. Na opačnom konci republiky, v Palote pri Medzilaborciach, to bola jednotka sovietskeho železničného vojska, ktorá obnovovala tamojší Lupkovský tunel vedúci do Poľska.

Ustupujúce nacistické jednotky vyhodili z poľskej strany tunel do vzduchu. A zo slovenskej strany nahnali doň všetkých svojich zajatcov, Rusov i partizánov z miestneho oddielu, a choré kusy dobytka. Potom do tunela natlačili lokomotívu, poškodené vozne a výbuchom zavalili aj druhý vchod. Koľajnice na trati vytrhali až po Humenné, čiže v dĺžke 50 kilometrov.

Pred desiatimi rokmi ešte žila v Medzilaborciach Lídia Škovránová, pôvodom Ruska od Petrohradu, ktorá k nám prišla s touto jednotkou. Po vojne sa tu vydala a získala československé občianstvo. „V tuneli sme pracovali od augusta 1945 do novembra 1946 a boli by sme ho možno opravili rýchlejšie, ale stále nás vyrušovali banderovci,“ spomínala Škovránová.

Proti banderovcom nasadila československá vláda už v roku 1946 regulárne vojsko. Bojov sa zúčastnil aj Vendelín Juráň zo Starej Turej, ktorý nám svojho času porozprával o mladých ženách z ruskej technickej jednotky – väčšinou Ruskách, ktoré tvorili až 70 percent jednotky: „Mali oblečené protichemické odevy, na tvárach plynové masky, pomocou úzkokoľajových vozíkov a lopát vyvážali z tunela strašne zapáchajúci ľudský i dobytčí maras. Obsah vyklopili do jamy a zaliali vápenným roztokom. Funebráci to preberali, triedili, čistili a telesné ostatky vojakov ukladali do debien, ktoré potom odvážali na cintorín vo Svidníku.“

Aby činnosť jednotky nebola v rozpore s medzinárodnými dohodami, najmä sovietsko-americkou (k čomu sa ešte vrátime) jednotka sa vydávala za civilnú stavebnú brigádu Putrem.

Na titulnej fotografii:

Dôstojníci a seržanti si pochutnávajú na českom pive.

Autor: albumwar2.com

 

CELÝ ČLÁNOK ČÍTAJTE

NA PORTÁLI DENNÍKA PRAVDA

http://zurnal.pravda.sk/neznama-historia/clanok/354813-osloboditelia-sa-u-nas-nezdrzali-dlho/