Pani Lilka Meier-Peschak už nie je medzi nami. Krajania vo Švajčiarsku smútia za hrdou Slovenkou

S hlbokým zármutkom sme v stredu 4. februára 2015 prijali správu z Zürichu. Pán Pierre Meier-Peschak nám s pohnutím a osobným bôľom v maili napísal, že v ranných hodinách v tichom spánku posledný raz v jeho prítomnosti na lôžku jednej z nemocníc v Zürichu vydýchla vo veku 73 rokov jeho manželka Alojzia Meier-Peschak, jedna z najžiarivejších osobností Slovákov žijúcich vo Švajčiarsku.

Celá slovenská komunita nielen v Zurichu, kde Lilka, ako familiárne krajania desaťročia pani Alojziu oslovovali, žila v nevýslovne harmonickom a pohodovom, hoci bezdetnom manželstve s mimoriadne vnímavým a „slovenské kontexty“ Lilkiných krajanských poryvov aj citlivo osvojivším si manželom Pierrom, úprimne smúti za ženou – srdcom, dušou, najmä však skutkami – oddavšej sa slovenskej veci na prospech rozvíjania spoločensko-kultúrnych a duchovných hodnôt krajanského života.

V jej cítení i praktických aktivitách v spolkovom živote, avšak aj v individuálnych prístupoch pani Alojzie Meier-Peschak naši krajania – a nielen v Zürichu, ale v celom Švajčiarsku i mimo jeho hraníc v slovensko-slovenskom krajanskom kontexte – sa po celý čas od jej emigrácie z okupovanej vlasti v roku 1968 niesli motívy, impulzy, a čo je podstatné, dokonané a úspešne zrealizované dielka, príbehy i trvácnosťou krajanských prežitkov a uvedomení sa tematicky rozmanité podujatia.

Mnohé, ba ich podstatná časť, vznikali v lone Združenia Slovákov vo Švajčiarsku, ktorému pani Lilka niekoľko rokov aj predsedala. Sú trvalo zapečatené v kronike jedinečného krajanského spolku, napísavšieho vskutku obdivuhodné partitúry krajanskej symfónie Slovákov vo Švajčiarsku. Ešte vlani na jeseň, keď si Združenie Slovákov vo Švajčiarsku pripomínalo 45. narodeniny – hrdý dátum svojho vzniku (v roku 1969 ešte pod názvom Združenie priateľov Slovenska), pani Lilka s jej typickými a priateľom navždy sa zapamätavšími úsmevmi, z ktorých sálala blízkosť dobrodušného človeka, ochotného podať ruku, radu i pomoc v akejkoľvek situácii a chvíli, spomínala nielen na tŕnisté, ale zajedno aj odhodlaním prekypujúce začiatky organizovanej činnosti krajanov v ich novej domovskej vlasti, ale najmä na to všetko, čo je hmatateľné, čo naveky pretrvá.  A tým je nielen vedomie vzájomnej potreby našich krajanov naprieč svetom a ich prináležitosť k Slovensku ako ich niekdajšej vlasti či domovine predkov, ale najmä hĺbka vzťahu a lásky k ich rodnému jazyku, ktorou vzdávajú poctu celej slovenskosti, akcentujúc pritom kultúrno-duchovný rozmer spolupatričnosti a súvzťažnosti Slovákov, kde by sa len vo svete neocitli.

Tieto a im podobné otvorené názory, smelé podnety a úprimne mienené pripomienky pani Lilky boli vždy platformou, do ktorej sa oddalo pohrúžiť v debatách, ktoré Alojzia Meier-Peschak s obľubou viedla tak v kuloároch Stálych konferencií Slovenská republika a Slováci žijúci v zahraničí, ako aj pri jej vždy prívetivých návštevách na pôde Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí.

A tak aj preto nám bude za pani Lilkou clivo. Za jej, v tom najlepšom, chytľavými úsmevmi permanentného optimizmu, láskavých slov naplnených dobrou vôľou, ako aj za príkladným a až nedefinovateľne hĺbavým vzťahom, ktorý tak príjemne a povzbudivo sálal z manželov Alojzie a Pierra Meier-Peschak všade tam, kam vkročili. Vždy vítaní, akceptovaní a láskavou ústretovosťou druhých opätovaní.

V osobnosti rozmanitého záberu životného poznania a krajanských aktivít pani Lilky, najmä však pre vnuknutia a šarm jej ľudskosti,  strácajú naši krajania vo Švajčiarsku inšpiratívnu ženu, vzácneho propagátora slovenského života a kultúry v zahraničí, ako aj mimoriadneho reprezentanta vlasteneckého i duchovného bohatstva slovenskosti, ktoré priehrštiami, aj vďaka jej osobnostnému vkladu, vďačne prijímali a osvojovali si ho okrem Slovákov aj ďalšie komunity multikultúrneho Švajčiarska.

Za pani Alojziou Lilkou Meier-Peschak bude clivo tak našim krajanom vo Švajčiarsku, ako aj jej priateľom a blízkym na Slovensku – v krajine, ktorú si v tichu svojej hrdosti nosila neprestajne, napriek bezmála piatim desaťročiam prežitým v cudzine, vo svojom srdci.

Igor Furdík, predseda Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí, vyjadruje osobný zármutok a pohnutie nad skonom pani Alojzie Meier-Peschak. Príkladnej Slovenky, obohativšej krajanský pulz nielen v Zürichu a celom Švajčiarsku, ale aj v motivujúcom a nevyčerpateľnom slovensko-slovenskom dialógu. Úprimne oceňujúc jej záslužnosť na tomto poli, ako aj posolstvá ducha a myšlienok, ktoré po sebe pre priateľov a krajanov pani Lilka zanechala, Igor Furdík chce zároveň slovami piety a spomienky na krásneho človeka zmierniť bôľ zo skonu najmilšej osoby pánovi Pierrovi Meier-Peschak.

 

Česť Vašej svetlej pamiatke, pani Lilka!

 

Na titulnej fotografii:

Pani Lilka Meier-Peschak počas návštevy na pôde ÚSŽZ v Bratislave v novembri 2012.

Vo fotogalérii:

Pani Lilka Meier-Peschak s Igorom Furdíkom, predsedom ÚSŽZ, v novembri 2012.

Manželia Alojzia a Pierre Meier-Peschak v spoločnosti Igora Furdíka počas návštevy v novembri 2012

 

Foto: Ľudo Pomichal