Parlamentné pravidlá – bič na opozíciu?

Nie je parlament ako parlament. Každý má svoje pravidlá, zvyklosti a normy správania sa. Mnohé z nich sú pre všetky zákonodarné zbory spoločné, iné sa vyvinuli v špecifických podmienkach, v konkrétnom čase a priestore a platia iba v niektorých štátoch. Pritom sa vyvíjajú ďalej, často v sporoch, ktoré sú niekedy objavovaním "Ameriky". Svedčia o tom aj terajšie diskusie okolo nového rokovacieho poriadku Národnej rady SR. K téme sa v denníku PRAVDA vyjadruje publicista VLADIMÍR JANCURA.

 „V uhorskom sneme už zaviedli nový rokovací poriadok a rozišli sa na veľkonočné sviatky,“ písal začiatkom apríla 1908 Svetozár Hurban Vajanský v korešpondencii, ktorú mu uverejňovali Moskovskije vedomosti, noviny politicky orientované pravicovo. „Skončenie diskusie o tejto otázke, ktoré zapríčinila obštrukcia národných poslancov a disidentov, bol veľký akt násilia, aký sa kedy vyskytol za existencie parlamentov. Predsedovia jednoducho zobrali slovo 50 rečníkom, jednému za druhým, pre absurdné zámienky.“

V predchádzajúcom „Liste z Uhorska“ vysvetlil autor ruským čitateľom, čo bolo účelom nového rokovacieho poriadku: „Je nevyhnutný pre zachovanie maďarskej hegemónie nad uhorskými národnosťami a pre skrotenie nemaďarských poslancov, keby sa ich veľa dostalo do snemu.“ Už na najbližšom zasadaní uhorského parlamentu sa to podľa Vajanského potvrdilo v plnej miere, keď predsedajúci, ináč podpredseda snemu István Rakovsky, vzal svojvoľne slovo jednému rumunskému poslancovi a keď ten mal námietky, predsedajúci ho okríkol: „Mlč, nehanebník, lebo ti strelím zaucho!“ Autor, pravda, neuviedol, akými slovami namietal rumunský poslanec. Len poznamenal, že je to kňaz, ktorý nesmie za urážku vyzvať Rakovského na súboj…

Nemaďarskému poslancovi mohli vtedy odobrať slovo aj na dlhý čas, a to za reči mimo parlamentu. Stačilo, ak na nejakom verejnom zhromaždení alebo v novinách vystúpil v rodnom jazyku – hneď ho označili za extrémistu a pansláva. Slovenského poslanca za ľudovú stranu Františka Skyčáka takto ružomberská sédria (vtedajší krajský súd – pozn. red.) odsúdila na štyri mesiace väzenia. Dôvod? Pre poburovanie proti vrchnosti. Predtým ho snem zbavil poslaneckej imunity, čo nebol v takýchto prípadoch problém.

Predsedajúci mohol poslancovi odňať slovo aj v prvom skutočne demokratickom parlamente na našom území – v československom Národnom zhromaždení. Rokovací poriadok však podrobne upravoval, kedy sa tak môže stáť. Za ťažkú urážku predsedu snemovne alebo senátu mohol byť poslanec (senátor) vylúčený zo schôdze za marenie rokovania dokonca až na desať schôdzí, predsedníctvo mu mohlo odobrať mesačný plat, ak vylúčeného poslanca musela z rokovacej sály vyviesť parlamentná stráž.

Práca pre parlamentnú stráž

Áno, najvyšší zákonodarný orgán v časoch masarykovskej demokracie mal svoju políciu, ktorá dozerala na dodržiavanie parlamentnej etiky. A bral si pritom príklad z kolísky demokracie – v britskej Dolnej snemovni pôsobí parlamentná stráž od jej začiatkov dodnes. Píše o tom aj Oonagh McDonaldová v pútavej knihe o fungovaní britského parlamentu (sama bola členkou Dolnej snemovne v rokoch 1976 – 1987 za labouristov). Poslanca, ktorý hrubo poruší pravidlá komory, môže spíker – spravidla po niekoľkých varovaniach – vylúčiť z účasti na ďalšom rokovaní. Stráž vyvedie takého poslanca na predsedov príkaz z budovy. Ak potrestaný poslanec ani po opakovanom vyzvaní strážou príkaz neuposlúchne a tá musí na jeho odvedenie použiť silu, je automatický vylúčený nielen z denného rokovania, ale až do konca polročného zasadania snemovne. Nebýva to často, ale stáva sa. Podľa štatistík za roky po druhej svetovej vojne išlo v priemere o dva-tri prípady vylúčenia poslancov z rokovaní na jedno zasadanie snemovne.

Tu treba podotknúť, že predseda Dolnej snemovne sa teší veľkej autorite u poslancov i britskej verejnosti, a to už od čias sira Arthura Onslowa, ktorý bol jej spíkrom najdlhšie v celej histórii (1728 až 1761). Práve vtedy sa zrodilo tvrdé pravidlo, že predseda snemovne po zvolení do tejto funkcie sa dobrovoľne vzdáva straníckej činnosti a stáva sa predstaviteľom nie svojej strany ani vlády, ale práve snemovne. „Aj Betty Boothroydová sa musela vzdať členstva vo výkonnom výbore Labouristickej strany, keď sa v roku 1992 stala prvou ženou zvolenou na čelo Dolnej snemovne,“ prízvukuje McDonaldová.

V etickom kódexe tejto komory britského parlamentu sa uvádza: „Poslanci sa vždy musia správať tak, aby prispievali k upevneniu verejnej dôvery voči parlamentu, k jeho dôveryhodnosti a nikdy nespáchali nič, čo by poškodzovalo dobrú povesť parlamentu i poslancov všeobecne.“ Niekedy však ani autorita predsedu nestačila na nastolenie poriadku počas rokovania. V takýchto prípadoch dostal spíker právo „menovať“ nespratného poslanca či poslancov, ktorí hrubo porušujú pravidlá komory. Nasledovalo hlasovanie snemovne o vylúčení z rokovania na určitý čas za nedôstojné správanie sa. Podľa McDonaldovej sa k tejto možnosti často utiekal najmä George Thomas, ktorý bol spíkrom Dolnej snemovne v rokoch 1976 – 1983. Raz chcel takto potrestať poslanca Iana Paisleyho za to, že nazval vtedajšieho ministra pre Severné Írsko klamárom. Paisley sa dal na útek, aby opustil rokovaciu sálu skôr, ako zaznie z úst predsedajúceho jeho meno. Napriek tomu ho dostihlo, nenašiel sa však nikto medzi poslancami, kto by sa podujal na sčítanie hlasov, a tak sa o vylúčení ani nehlasovalo…

Ale vráťme sa na balkóny prvého československého parlamentu. Stráž v jeho snemovni mala asi najviac práce 13. decembra 1929. V ten deň premiér František Udržal (reprezentant agrárnej strany) vystupoval s vládnym vyhlásením a poslanci za KSČ ho prerušovali výkrikmi „Preč s vládou fašistov a sociálfašistov“! Protesty trvali počas celého Udržalovho prejavu, komunistickí poslanci ho prerušovali pískaním na píšťalky, hádzaním praskajúcich guľôčok a snemovej tlače na ministerské lavice, spevom Internacionály. Vtedy snemovňa vylúčila niekoľkých z nich na 10 schôdzí, čo bola podľa rokovacieho poriadku najvyššia možná sadzba.

Možno stojí za to odcitovať zo správy poslanca spravodajcu Otakara Krouského, ináč advokáta z okruhu priateľov T. G. Masaryka, ktorý 14. apríla 1920 zdôvodňoval prísne ustanovenia rokovacieho poriadku v Národnom zhromaždení: „Náš rokovací poriadok neobmedzuje nikde ani jednotlivcov, ani poslanecké celky, právom však obmedzuje svojvôľu, a to svojvôľu menšiny v rovnakej miere ako svojvôľu väčšiny v záujme republiky, ktorej orgánom je parlament. Národné zhromaždenie, aj keď demokraticky usporiadané, by bolo úplne bezmocné a nevýznamné, keby práve jeho rokovací poriadok ako vnútorná ústava (parlamentu) nezabezpečoval jeho výkonnosť a predovšetkým zákonodarnú a kontrolnú funkciu v štáte.“

Rokovacie poriadky Národného zhromaždenia po roku 1945 postupne zmierňovali postihy za neprístojné správanie sa poslancov. Napríklad poriadok z roku 1945 umožňoval predsedovi vylúčenie poslanca maximálne z troch schôdzí, ak neposlúchol jeho výzvu, urazil ústavného činiteľa alebo pokračoval v marení rokovania. Mohol sa však odvolať na užšie predsedníctvo parlamentu. O päť rokov neskôr, po ďalšej úprave rokovacieho poriadku, už bolo možné vylúčiť poslanca len z jednej schôdze a od roku 1960 ani z jednej. V tých časoch sa však už nedalo hovoriť o skutočnej politickej opozícii v parlamente ani mimo neho.

 

Na titulnej fotografii:

Policajný zásah v Ríšskej rade 25. novembra 1897 kvôli tzv. Badeniho jazykovým zákonom.

Autor: WIKIPEDIA / LEIPZIGER ILLUSTRIERTE ZEITUNG / 9. DECEMBER 1897

 

CELÝ ČLÁNOK ČÍTAJTE

NA PORTÁLI DENNÍKA PRAVDA

http://zurnal.pravda.sk/neznama-historia/clanok/405714-parlamentne-pravidla-bic-na-opoziciu/