Pavel Branko: Konzumizmus je v súčasnosti najväčšou stranou na svete

Tú drobnú postavu s prešedivenou hlavou si návštevník filmových klubov nemohol nevšimnúť. Pavel Branko bol jednoducho neprehliadnuteľný. A hoci tento ľavičiar s neortodoxnými názormi venoval filmovej kritike celý svoj život, vždy sa zaujímal aj o politiku a spoločnosť. Človek, ktorý išiel vždy proti prúdu, dokáže s mladíckym zápalom stále diskutovať o konzume, narastajúcej nerovnosti a utečeneckej kríze, hoci pred pár dňami oslávil svoje 95. narodeniny. V denníku PRAVDA ho približuje v interview publicista MARIÁN REPA.

Vo svojom živote ste zažili toľko, že by to stačilo i na dva-tri životy. Dokáže vás ešte niečo prekvapiť?
Žiaľ, len v zlom. Keď si však človek nerobí veľké nádeje, nemôže byť ani sklamaný či nepríjemne prekvapený. Osobne, odhliadnuc od ťažkých obmedzení, ktoré predstavuje 95-ročné telo, sa mi nežije zle. Nikdy sa mi totiž tak dobre nežilo, no nikdy som tak málo nemohol. Nemám dôvod byť pesimista, môžem iba dúfať, že to už dlho nepotrvá (smiech). Keď sa však dívam, ako si ľudstvo ničí základy svojej existencie, tak aké môžem mať očakávania?

Napríklad marcové voľby boli obrovským prekvapením. Priniesli precitnutie z ilúzie, že nás sa neonacizmus netýka. Ako prítomnosť „hnedých“ v parlamente vnímate vy, ktorý ste na vlastnej koži skúsili, čo je to nacizmus?
Vnímam ich ako objektívny dôsledok totálneho sklamania zo pseudodemokracie, akú tu máme. To sa však ani zďaleka netýka iba Slovenska.

Áno, tento trend možno pozorovať aj u našich susedov, extrém volia aj mladí Poliaci a Maďari… Sme my azda nejakí „lepší“?
Prečo lepší? Extrémna pravica je predsa na vzostupe skoro všade – vo Fínsku, Švédsku, Francúzsku, v Holandsku, najnovšie sa v rakúskych prezidentských voľbách vysunul na čelo politik kotlebovského razenia, a svojím spôsobom sem patrí aj raketový vzostup Donalda Trumpa. Vždy sa to spája s nádejou, že konečne príde k moci ktosi, kto „v tom bordeli konečne porobí poriadok“. Slovom, túžba po silnej ruke. Vzostup extrémnej pravice sa prejavuje všade a ak klasické strany čo najskôr nehodia cez palubu svojich vývinom prekonaných bôžikov, ako je ľudské právo mať toľko detí, koľko kto chce, či dnešnej podoby Ženevskej konvencie o práve na azyl, šitej na celkom iné okolnosti, extrémna pravica ich postupne zmetie.

V čom vidíte osobitosť našej domácej situácie?
Na Slovensku to považujem hlavne za prejav sklamania z toho, kam nás kapitalizmus od roku 1989 doviedol. Ľudia očakávali zvrat k lepšiemu, chceli sociálne spravodlivejšiu republiku, dočkali sa však astronomického nárastu sociálnych rozdielov. A pretože človek nie je tvor racionálny, skôr emocionálny, lebo, ako hovoril Milan Šimečka, „rozum je to posledné, čo hýbe svetom“, tak čoraz viac ľudí reaguje v zmysle ruského úslovia „nech je bárs aj horšie, len nech je inak“.

Ako ste povedali, problém je, že nežná revolúcia ani zďaleka nepriniesla všetkým iba zlepšenie. Ak sa k tomu pridá korupcia, nedôvera v justíciu, tak máme „zarobené“ na veľký problém. Nie je to v istom zmysle zlyhanie celej politickej elity po roku 1989?
Pri každom historickom zvrate nasadzujú krk politické elity, sledujúce ciele, ktoré pokladajú za vyšší záujem. No len čo sa situácia stabilizuje, tieto elity vytlačí nový establišment, ktorému sú už pôvodné ideály cudzie a má na pamäti predovšetkým tri veci: môj prospech, môj prospech, môj prospech. V nezabudnuteľne andersenovskom výroku to explicitne vyjadril Víťazoslav Móric: „V politike nemôžete nezbohatnúť.“ Ekonomický establišment, ktorý rád vládne z pozadia, potrebuje politické figúry v popredí, a pri takej zostave sa z politiky bohatne takrečeno samospádom. Mlčiaca väčšina si potom povie: Za toto sme bojovali?

Dovolil by som si oponovať. Skutočnosť, že ľudia volili extrém, nemožno vysvetliť iba tým, že je to vyjadrenie ich zúfalej sociálnej situácie. Až 20 percent voličov ĽSNS má vysokú školu, takmer 55 percent maturitu, čiže to nie sú ľudia žijúci na okraji spoločnosti… Ako si to vysvetliť?
Stotožnili ste tu mlčiacu väčšinu s ľuďmi v hmotnej núdzi, to však nesedí. Mlčiacu väčšinu predstavuje v každej spoločnosti, aspoň podľa Orwella, 75–80 percent „tých, čo majú rodinu“. Takže to rozhodne nie sú iba ľudia z okraja spoločnosti. Nuž a okrem nich je tu zhruba 10 percent ľudí aktívnych, ktorí sa za niečo zasadzujú, a ďalších 10 percent, čo sa aktívne zasadzujú proti. V tejto úzkej vrstve sa odohrávajú názorové boje a súboje, kde sa obe strany usilujú stiahnuť na svoju stranu aspoň časť mlčiacej väčšiny. Odkazujem tu na vynikajúcu dokumentárnu sondu Roberta Kirchhoffa do sociálnej mentality stagnujúcich regiónov Slovenska Hej, Slováci!, ktorá, hoci vznikla v roku 2002, na našu škodu stále platí…

V podstate v celých našich novodobých dejinách ide o ustavičné dobiehanie. Aj keď Slovensko urobilo obrovský krok vpred, stále sme len chudobní príbuzní. Nie je to vyjadrenie frustrácie z toho, že sme sa doteraz dostatočne nepriblížili k životnej úrovni Západu?
Odpoviem protiotázkou: Z čoho potom pramení frustrácia bežných ľudí na Západe? Žijú predsa v blahobyte a nemusia nič dobiehať.

Áno, snaha zabrániť opakovaniu katastrof viedla po druhej svetovej vojne na Západe k tomu, že sa tam presadilo sociálne trhové hospodárstvo. Nemci zažívali Wirtschaftswunder – ekonomický zázrak, Francúzi Trente Glorieuses – slávnych tridsať rokov. Lenže v 80. rokoch po nástupe Thatcherovej a Reagana došlo k zmene. Presadil sa neoliberalizmus, v ktorom o všetkom rozhoduje trh…
Trh rozhodoval vždy, aj za čias hospodárskeho zázraku, ibaže vtedy bral ohľad aj na sociálne faktory života. Skôr ide o to, že sociálna demokracia vybudovala sociálny štát, ktorý sa v zhoršených parametroch globalizovaného veľkokapitálu nedá udržať.

Dá sa teda povedať, že sociálna demokracia sa stala takpovediac obeťou vlastného úspechu?
Tak trochu, ale predovšetkým sa stala obeťou základného zákona kapitalizmu vyrábať čo najviac, ale s čo najmenším počtom zamestnancov. Dnes, keď sa všetko automatizuje, najväčším problémom sa stala nezamestnanosť. V tejto situácii našinec zabúda, že socialistické hospodárstvo na jednej strane trpelo chronickým nedostatkom v zásobovaní, lebo nestálo na ekonomických základoch, ale pamätá si, že každý mal prácu. A tak sa najväčšou starosťou každého mladého človeka (a tí sú najvýbušnejšou zložkou) stalo nájsť si zamestnanie. Nezamestnanosť mladých v niektorých krajinách dosahuje až 50 percent. Dostávajú síce dávky, ale to nie je perspektíva. A aj nad tými, čo prácu majú, visí Damoklov meč prekariátu (vzniká nová sociálna vrstva žijúca bez istoty stáleho zamestnania – pozn. r.). Títo ľudia si majú robiť starosti o demokraciu, neschopnú riešiť ich najvitálnejší problém?

A preto v nich narastá pocit odcudzenia.
Ludvík Vaculík charakterizoval situáciu prechodu presne: „Keď sa zrútil komunizmus, obnovili sa príčiny, z ktorých vznikol… a už sa pritom nebude dať bojovať za slobodu, lebo to je ona.“

Liberalizácia, privatizácia, spoplatňovanie verejných služieb… Ak ľavica nedokáže poskytnúť adekvátnu odpoveď na otázky, ktoré prináša súčasná doba, tak sa asi nemožno čudovať, že stráca tradičných voličov a tí prechádzajú k extrémistom.
Socialistické princípy je ťažko rozvíjať tam, kde vládne globalizovaný finančný veľkokapitál. Výsledkom je mačkopes.

Ale po vojne to sociálna demokracia dokázala. Vyčerpala svoj potenciál?
Bola úspešná, dokiaľ trh nebol presýtený. Po vojne bolo treba všetko nanovo vybudovať, hrôzy vojny vždy vytvoria množstvo pracovných príležitostí. Lenže po dovŕšení rekonštrukcie znova vystúpil na povrch základný vzorec kapitalistického systému. Mimochodom, sociálna demokracia kapitalistický systém nikdy nespochybnila.

Na rozdiel od komunistov tvrdila, že kravu treba podojiť, nie rovno zabiť…
Politika je reklamná megamašina. Veľkokapitál nepotrebuje vládnuť navonok, potrebuje reálnu moc. A tak si nájde predstaviteľov, ktorým financuje kampaň, a, samozrejme, očakáva protihodnotu. To znamená, že nech by v parlamente sedel akokoľvek veľký socialista, nemôže ísť proti záujmom tých, čo ho dostali do sedla, inak by ho odtiaľ zasa rýchlo vyhodili. Ako povedal Noam Chomsky: „Keby sa voľbami dali zmeniť pomery, boli by ich už dávno zrušili.“

Vyslovujete nebezpečné tvrdenie, ktoré v podstate spochybňuje samotný princíp demokracie. Navyše na príklade Slovenska roku 1998 vidíme, že voľby môžu veľa zmeniť.
Vlastnosťou bonmotu je to, že prepína, ale pritom triafa do jadra problému. Volíte len zo súboru tých, ktorých máte najviac na očiach. A kto rozhoduje o tom, koho budete mať najviac na očiach?

Chcete naznačiť, že rozhodovanie ľudí podlieha mediálnej manipulácii?
No a nie? Čím sa volebná kampaň odlišuje od reklamnej? Pracujú tými istými metódami. Poznám dve geniálne prorocké knihy: Orwellov román 1984 a Huxleyho Prekrásny nový svet. Orwellov model tvrdého násilia sa ukázal ako prekonaný. Násilie spotrebuje toľko energie, aby spoločnosť udržalo v šachu, až sa stane neefektívnym. Huxley našiel lepší model, kde stavia ľudí do situácií, keď si myslia, že sa rozhodujú samostatne, lenže to si len myslia. Pritom ani Huxley nedoceňoval silu tohto mechanizmu, lebo ho oprel o genetickú manipuláciu, ktorá predurčovala postavenie jednotlivca v spoločnosti hneď od zárodku.

Ešte nepoznali silu moderných médií…
Neoliberalizmus a jeho politika manipulovať nie donucovaním, ale motiváciou, dokázali, že ľudí môžeme dostať tam, kam chceme, podobrotky. Netreba sa ani uchyľovať ku goebbelsovskému princípu, že stokrát opakovaná lož sa stáva pravdou. Stačí operovať vybranými argumentačnými výsekmi, kde ani netvrdíte vyložené lži, ibaže nehovoríte ani celú pravdu, a máte svoju cieľovú skupinu vo vrecku.

Keď ste spomenuli Orwella, zišiel mi na um jeden citát: „Kto ovláda prítomnosť, ovláda minulosť – kto ovláda minulosť, ovláda budúcnosť.“ V tejto súvislosti je azda najznepokojujú­cejšie to, že ĽSNS získala najviac hlasov od prvovoličov, pre ktorých akoby minulosť neexistovala. Ako si to možno vysvetliť?
Nemyslím si, že Orwellov citát mieri týmto smerom. Mieri skôr smerom, ktorým sa dnes uberá nacionalistická poloklerikálna poľská vláda – meniť minulosť v duchu národného mýtu tak, aby z jeho obrazu vyzmizíkovala všetko, čo ho hyzdí. Aj pre kotlebovcov minulosť existuje a dvíhajú ju na piedestál – minulosť vojnového Slovenského štátu.

Väčšina však Kotlebu nevolila preto, že by boli zaprisahaní neofašisti.
No, neviem. Xenofóbne a rasistické nastavenia patria k ich profilu. Ak však začnete skúmať krajiny podľa ich náboženskej predominancie, zistíte, že tento úkaz je prítomný v každej krajine, kde má katolícka cirkev spoločenskú váhu aj dnes – či už je to v spomínanom Poľsku, v Chorvátsku, Španielsku a niekdajších španielskych kolóniách, alebo u nás. Katolícka cirkev je dnes jediná hierarchicky štruktúrovaná organizácia, ktorá sa drží veľmi starých vzorcov, predovšetkým patriarchalizmu. Neviem, koľkí z Kotlebových voličov sú tým ovplyvnení, ale fakt je, že vo všetkých katolíckych krajinách pomerne široká vrstva spomína s nostalgiou na fašistické obdobia svojej krajiny.

 

Na titulnej fotografii:

Pavel Branko

Autor: Robert Hüttner, Pravda

 

CELÉ INTERVIEW ČÍTAJTE

NA PORTÁLI DENNÍKA PRAVDA

http://zurnal.pravda.sk/rozhovory/clanok/391827-pavel-branko-konzumizmus-je-v-sucasnosti-najvacsou-stranou-na-svete/