Peter Weiss: Išlo o myšlienky a solidaritu, nik nemyslel na kariéru

Pred 25 rokmi sa KSS-SDĽ zbavila prvej časti svojho pomenovania rozhodnutím jej ústredného výboru. Jedným zo spoluautorov názvu Strana demokratickej ľavice bol jej prvý predseda Peter Weiss. So súčasným diplomatom – veľvyslancom SR v Českej republike sa o príbehu SDĽ zhováral MARTIN KRNO, publicista a redaktor denníka PRAVDA.

Čo zmena názvu strany znamenala z hľadiska vnútropolitického i zahraničnopo­litického postavenia SDĽ?

Vždy si budem pamätať tú chvíľu z 26. januára 1991. Spievali sme hymnu a oslavovali sme to ako definitívne potvrdenie nášho reformného kurzu a smerovania k sociálno-demokratickým hodnotám, ako zavŕšenie prvej časti úsilia o transformáciu strany inšpirovanú aj Maďarskou socialistickou stranou a Sociálnou demokraciou Poľskej republiky. Mimochodom, názov SDĽ sme zaviedli dva týždne pred tým, ako sa na svojom 20. zjazde premenovala najväčšia komunistická strana v západnej Európe – Talianska komunistická strana na Demokratickú stranu ľavice, ktoré dnes tvorí základ vládnej Demokratickej strany.

Akú odozvu to malo v členskej základni?

Bolo to vyvrcholenie vnútorného zápasu dvoch platforiem – socialistickej orientácie a komunistickej obnovy. To, že jasne vyhrala naša, prvá platforma, ktorá pozostávala z ľudí, ktorí si potrebu reforiem uvedomovali už v osemdesiatych rokoch, primalo priaznivcov druhej platformy k tomu, že zakrátko odišli z SDĽ a založili dve nové strany: Zväz komunistov Slovenska a KSS '91. To, že nás potom nálepkovali ako zradcov tí, čo sa nevedeli rozlúčiť so stalinistickým dedičstvom, nás netrápilo. My sami sme zásadnú názorovú diferenciáciu vyvolali. Rozhodnutie o zmene názvu sme vnímali ako nevyhnutné potvrdenie pre verejnosť, členskú základňu, ale aj pre potenciálnych partnerov doma i v zahraničí, že nerobíme mimikry, ale sa seriózne dištancujeme od minulosti a chceme ponúknuť novú stranu do nových, demokratických pomerov.

Navonok sa zdalo, že nový program a orientáciu KSS členovia, ktorí v nej zostali, preberajú bez väčších problémov. Horšie to však bolo so zmenou názvu. Prečo?

V debatách o zmene názvu strany išlo najmä o emócie, identitu a pocit: „Veď ja osobne som nikomu nič zlé neurobil, prečo by som mal niečo meniť?“ Ale zároveň to boli diskusie v plných sálach o zmysle a predpokladoch účasti na politike. My, čo sme presadzovali zmenu názvu a transformáciu strany, sme odmietali zobrať Nežnú revolúciu ako osobnú porážku. To, čo sa stalo, sme vnímali ako historicky nevyhnutný kolaps neostalinistického politického systému, založeného na monopole moci, a administratívno–byrokratického riadenia ekonomiky, ktoré prehralo v súťaži so slobodným trhovým hospodárstvom. Mimochodom, práve zo Slovenska, nie z Prahy prišlo očakávané vzdanie sa vedúcej úlohy komunistickej strany. Opakovane sme sa ospravedlnili za neprávosti a zločiny, ktoré sa po februári 1948 stali.

Čo vás motivovalo ísť do toho?

November sme od začiatku videli ako šancu na oslobodenie aj pre členov KSČ. Každý sa mohol slobodne rozhodnúť. Keď sa Marián Čalfa stal tvorcom dohody o zvolení Václava Havla za prezidenta a rešpektovaným predsedom federálnej vlády, my sme tiež dostali zelenú ísť vlastnou cestou. Rozhodli sme sa, že sa pokúsime z reformne orientovaných členov strany vybudovať nový politický subjekt, založený na osvedčených hodnotách sociálnej demokracie, ktorá urobila napr. v škandinávskych krajinách pre pracujúcu triedu oveľa viac, ako sľuboval tzv. reálny socializmus. Iní členovia strany sa rozhodli vstúpiť do VPN a potom sme ich mali možnosť stretnúť v ODS či HZDS, ďalší prešli do novovznikajúcich alebo obnovujúcich sa politických strán. Brali sme to ako dôkaz faktického názorového pluralizmu v bývalej štátostrane.

Čo bolo v prvých týždňoch zložitejšie – rokovania s ostatnými politickými silami, alebo s kolegami vnútri KSS? Staré vedenie ešte chcelo vami manipulovať?

Staré vedenie sme porazili na mimoriadnom zjazde KSS v decembri 1989 a poslali sme ho do histórie. Dôsledne sme sa dištancovali od normalizačného režimu. Súčasne sme povzbudzovali diferenciačný proces v strane a viedli rokovania s ostatnými politickými subjektmi zastúpenými v SNR. Aj keď nás politicky nemali radi, viem, že potichu aj nahlas akceptovali našu odbornosť a politickú vecnosť. Týmito vlastnosťami sme sa spolu s presvedčivou vnútornou programovou premenou postupne dostávali z izolácie.

Aké ciele ste si vtedy vytyčovali?

Naším hlavným bezprostredným cieľom sa stalo, aby sa prechod k novému politickému systému udial pokojne a kultivovane a aby ho prijali za svoj aj členovia bývalej štátostrany a ich rodiny, aby dostali šancu stať sa rovnoprávnymi občanmi. Robili sme všetko pre to, aby sa oslabovala polarizácia a revanšistické nálady v spoločnosti a aby sa hľadal konsenzus pri uskutočňovaní základných zmien v politickom systéme, čo bolo hlavným programom vlády národného porozumenia. V prvých slobodných voľbách sme sa správali nekonfrontačne. Rešpektovali sme, že drvivá väčšina spoločnosti odmietla bývalý politický režim. Aj preto sme zásadne odmietli zachovania starej KSS len s určitými kozmetickými úpravami. Slovenský filozof František Novosád konštatoval, že politické prevedenie celých skupín obyvateľstva do nového režimu bolo najvýznamnejším politickým výkonom postkomunistických strán. Domnievam sa, že SDĽ bola v tomto ohľade úspešná.

Nerozmýšľali ste vtedy aj nad alternatívou, že založíte novú ľavicovú stranu a KSS necháte jej osudu? Veď podstatná časť straníkov aj tak odišla do nových strán…

Spomínam si, že Ján Budaj nám to vtedy často odporúčal. Ale rozhodli sme sa ísť cestou, ktorú som popísal. Možno, že keby sme boli boj platforiem prehrali, pokúsili by sme sa založiť novú stranu. Ale to sú už len tie známe „keby“.

 

Na titulnej fotografii:

 Peter Weiss.

 

Na snímke vo fotogalérii:

Predvolebný míting na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave, 29. máj 1990. Vpravo Leopold Haverl, štvrtý sprava Vladimír Mináč.

Autor: IVAN DUBOVSKÝ

 

CELÝ ROZHOVOR S PETROM WEISSOM

ČÍTAJTE NA PORTÁLI DENNÍKA PRAVDA

http://zurnal.pravda.sk/rozhovory/clanok/382019-peter-weiss-islo-o-myslienky-a-solidaritu-nik-nemyslel-na-karieru/