Peter Weiss: O Dubčeka bol pred voľbami 1990 veľký zápas
Bol jedným z mála komunistov, ktorí sa v pohnutých novembrových dňoch roku 1989 odvážili verejne diskutovať s hlavnými aktérmi revolúcie. Zo skompromitovanej strany na rozdiel od mnohých iných nevystúpil, ale sa pričinil o jej premenu na Stranu demokratickej ľavice, ktorú priviedol do parlamentu a neskôr i do vlády. V predvečer prvých slobodných volieb v júni 1990 ako 37-ročný ľavicový politik prešiel Peter Weiss celé Slovensko a v nabitých sálach presviedčal frustrovaných ľudí o potrebe ozajstnej zmeny. Interview publicistky Tiny Čornej s PetromWeissom publikoval denník PRAVDA.
O voľbách 1990 sa hovorilo ako o prvých slobodných po štyroch desaťročiach trvania komunistického režimu. Platí to aj z dnešného pohľadu?
To, že prvé voľby boli slobodné, platí aj po 25 rokoch. Nielen preto, že vystriedali nedemokratický spôsob predchádzajúcich jednofarebných volieb, ale aj preto, že o dôveru voličov sa uchádzalo množstvo politických strán, lebo sa stanovila iba 3-percentná bariéra pre vstup do parlamentu.
Nebola táto hranica prinízka?
Bolo to správne rozhodnutie: vyjadrovalo rešpekt k mladosti pluralitného straníckeho systému. A správne bolo aj to, že sa volebné obdobie určilo iba na dva roky. Vyšlo sa tým v ústrety pochopiteľnej dynamike vzniku, rozvoja či úpadku a transformácie politických strán. A aj vďaka tomuto rozhodnutiu sa kríza v česko-slovenských vzťahoch vyriešila tak, že dnes máme vynikajúce vzťahy s českým národom. Som presvedčený, že keby sa bolo schválilo štvorročné obdobie, bolo by došlo k politickému výbuchu.
V čom ešte boli prvé voľby výnimočné?
Prvé voľby dali rovnakú šancu uchádzať sa o dôveru voličov nielen novým stranám, ale aj tým z minulého režimu. Tak republikovým, ako aj federálnym. Vďaka systému pomerného zastúpenia sa prejavila plná pluralita názorov porevolučnej česko-slovenskej spoločnosti. A slobodné boli tieto voľby aj preto, že sa konali pred privatizáciou, takže do súťaže nevstupovali finančné prostriedky, ktoré mali strany k dispozícii, v takej miere ako neskôr.
Ako ste vnímali v tom čase médiá?
Ešte nevznikla pluralita televízií a dominantný priestor politickej súťaže tak vytvárala verejnoprávna televízia, ktorá pre ňu stanovila jasné pravidlá. A oveľa väčšiu rolu ako dnes zohrávali printové médiá. Preto boli v kampani rozhodujúce programy a nie marketingové kúzla. Kampaň sa odohrávala v stanovenom časovom rámci a nie ako dnes, keď sa rozbieha už dlhé mesiace pred voľbami. V prvých voľbách – pre spontánny záujem ľudí o politiku – išlo predovšetkým o priamu komunikáciu s voličmi, zaobišli sa bez spin doktorov.
Ako sa prejavil nedostatok demokratických skúseností a návykov?
Nedostatok skúseností a relatívne krátky čas na prípravu volieb spôsobili, paradoxne, že spontánnosť politikov aj voličov jasne prevážila nad marketingovou manipuláciou. Tá sa začala prejavovať neskôr, keď do politiky vstúpili skúsené a sofistikované PR agentúry zo zahraničia, ktoré si tu založili pobočky. Samozrejme, ak si prečítame dobovú tlač, stretneme sa s rôznymi sťažnosťami na to, že niektoré strany boli uprednostňované a iné mali menej priestoru, ale dôležitejšie sú najmä charakteristiky volieb, ktoré som opísal.
Účasť bola z dnešného pohľadu až neuveriteľne vysoká: vo voľbách do SNR hlasovalo takmer 95,4 percenta voličov. Išlo o zotrvačnosť (bežná volebná účasť za socializmu bola 99,9 percenta), alebo až naivné očakávania voličov?
Bolo to dané kombináciou zvyku chodiť voliť a spontánneho záujmu ľudí o politické dianie, viery a chuti meniť pomery v krajine. Uvedomme si, že voľby neboli iba referendom o definitívnom odmietnutí predchádzajúceho režimu, ale boli aj o stanovení cieľov budovania spoločnosti. O tom, ktoré politické tradície a prúdy budú v krajine určujúce, aká má byť podoba našej demokracie. A vo voľbách sa rozhodovalo predovšetkým aj o tom – aj keď nie všetci si to dostatočne uvedomovali – aké predstavy o administratívno-právnej realizácii majetkového prevratu sa presadia a ako sa má riešiť štátoprávny rámec spolužitia Čechov a Slovákov. To všetko boli dobré dôvody na účasť na voľbách.
Už od Novembra ste sa zasadzovali za postupnú premenu KSS na stranu sociálnodemokratickej orientácie. Aj za zmenu názvu. Bol boj vo vnútri strany ostrejší ako ten predvolebný?
Keď som sa zhodou okolností, ako sa to počas revolúcií stáva, ocitol vo vrcholnej politike, mal som pomerne jasnú predstavu o tom, čo urobiť s odborným a politickým potenciálom reformne orientovaných členov KSS. Bola inšpirovaná najmä poľskou a maďarskou skúsenosťou. S myšlienkou zmeny názvu som prišiel veľmi rýchlo, ale museli sme presvedčiť na jednej strane verejnosť, že to nie sú iba mimikry, a na druhej strane – nestratiť ubúdajúcich členov KSS.
Čím ste si ich chceli získať?
Usilovali sme sa im ukázať, že je aj iná cesta účasti na demokratickom politickom živote, ako rýchlo preskočiť do VPN alebo inej novovznikajúcej strany. A že to nie je cesta uľpievania na politických predstavách, ktoré práve utrpeli v európskom priestore drvivú historickú porážku. Členov bývalej štátostrany a ich rodinných príslušníkov, ktorí mali o to záujem, sme chceli presvedčiť, že nie je dôvod na pocit krivdy, zatrpknutosti, planý vzdor, ale že revolúcia priniesla príležitosť aj pre nich podieľať sa na formovaní štandardného prúdu sociálnodemokratickej politiky.
V atmosfére po revolúcii prirodzeného antikomunizmu to nemohlo byť ľahké.
Prinášalo to množstvo diskusií, keď na tých, ktorí sa rozhodli neutiecť z KSS, mohutne útočili z konzervatívnych či liberálnych pozícií aj ľudia, ktorí s nimi boli dlhé roky v tej istej strane. Bolo to psychologicky aj politicky náročné. Pamätám si, že som prešiel celé Slovensko a v nabitých sálach som presviedčal frustrovaných a zneistených ľudí o potrebe zásadnej zmeny vrátane zmeny názvu. Nepovedal by som, že ten vnútrostranícky zápas bol ťažší. Potrebovali sme zachovať odborný potenciál i štruktúry a vytvoriť vo voľbách dobrý základ pre štandardnú parlamentnú opozičnú politiku a pre pokračovanie vnútornej transformácie.
Ako by ste pomenovali charakter predvolebnej kampane?
Bolo to obdobie politického romantizmu. Mali sme volebné číslo 10, kampaň bola založená najmä na priamom styku s ľuďmi a na tom, že sme boli schopní slovenskej i česko-slovenskej politike ponúknuť viacero odborne i politicky kompetentných ľudí. A že aj v takýchto diskusiách sme boli nositeľmi vysokej politickej kultúry. Samozrejme, sem-tam sa vyskytli excesy vzdoru a ukrivdenosti, ale tie sa nám darilo potláčať.
Ako ste kampaň financovali?
Z vlastných finančných zdrojov strany. Na dnešné pomery to bolo smiešne málo. Na presné čísla by som sa musel pozrieť do archívu, ktorý mám v pivnici.
Na titulnej kresbe:
Karikatúra Pavla Jakubca, ktorá vyšla v Novom slove dva dni pred voľbami (6. júna 1990) ilustruje očakávané výsledky: víťaz Čarnogurský (KDH), v tesnom slede Budaj (VPN), s číslom 10 dobieha Weiss (KSS). Po voľbách sa poradie zmenilo.
Kresba: archív Pravdy