Politológ Juraj Marušiak: Aj po 25 rokoch máme deficit ľudskej dôstojnosti
Máme holé ruky, skandovali študenti v Prahe pred kordónmi Verejnej bezpečnosti 17. novembra 1989. K študentom sa pridala väčšina občanov Československej socialistickej republiky, aby zvrhli normalizačný režim. "Len málokto vtedy očakával príchod prudkého individualizmu, ktorý vedie k tomu, že víťazi spoločenskej transformácie sa ani po 25 rokoch nezaujímajú o to, čo sa deje so zvyškom spoločnosti," hovorí politológ a historik Juraj Marušiak. Rozsiahly a tematicky, myšlienkovo i informatívne mimoriadne nasýtený a hodnotný rozhovor s ním pre denník PRAVDA pripravila redaktorka a publicistka TINA ČORNÁ.
November '89 ste zažili ako 19-ročný študent histórie na Univerzite Komenského. Ste tak mentálnym rovesníkom zmien našej spoločnosti. Ako ich vnímate po štvrťstoročí?
Očakávania ľudí boli vtedy v mnohom naivné, často nerealistické. Predpokladali sme, že po istých reformách bude krajina pokračovať úspešnou cestou a rýchlo sa priblíži Západu. Azda nikto v tom čase nepredvídal také drastické obmedzenie až likvidáciu sociálneho štátu a úpadok verejného sektora, ku ktorému reálne došlo a ktorý sa v podstate dosiaľ nepodarilo zastaviť. Nikto netušil, že zakrátko nastúpi masívna privatizácia, ktorá sa dotkne celého sociálneho zabezpečenia, zdravotníctva, ale aj životne dôležitých verejných služieb, akou je napríklad zásobovanie vodou.
Ani samotní aktéri revolúcie?
Takýto vývoj určite nepredpokladali ani ľudia, ktorí pôsobili na strane vtedajšej opozície, v Občianskom fóre, vo Verejnosti proti násiliu, ale ani predstavitelia odchádzajúceho režimu. V kľúčových programoch na prelome rokov 1989/1990 sa ešte žiadna privatizácia nespomínala a nepočítala s ňou ani verejnosť. Napokon ilustrujú to aj prieskumy verejnej mienky, ktoré boli publikované v čase zamatovej revolúcie a neskôr vyšli knižne v pražskom Ústave pre súdobé dejiny. Následne sa týmto prieskumom venoval český historik Michal Pullmann z pražskej Karlovej univerzity.
Aké bolo teda želanie väčšiny spoločnosti?
Ľudia si zväčša predstavovali buď pokračovanie socializmu, ktorý by už nemal normalizačný charakter, ale stal by sa variantom demokratického socializmu, alebo niečoho, čo by bolo možné označiť za tretiu cestu medzi socializmom a kapitalizmom. Niečoho, čo by spájalo pozitívne prvky z jedného aj z druhého systému. Len málokto očakával príchod prudkého individualizmu, ktorý v podstate vedie k tomu, že víťazi spoločenskej transformácie sa vôbec nezaujímajú o to, čo sa deje so zvyškom spoločnosti, hoci často ide o ľudí, ktorí žijú len pár kilometrov od Bratislavy.
Na titulnej fotografii: November 1989, Námestie SNP v Bratislave
Autor: Ján Lörinc
CELÝ ROZHOVOR S JURAJOM MARUŠIAKOM
ČÍTAJTE NA PORTÁLI DENNÍKA PRAVDA:
http://zurnal.pravda.sk/rozhovory/clanok/336396-aj-po-25-rokoch-mame-deficit-ludskej-dostojnosti/