Povstanie sa nedá presne naplánovať

Keď sa povie, že niečo vypuklo, znamená to, že vzniklo náhle, spontánne, akoby znenazdania. Tak to bolo pred 71 rokmi aj so Slovenským národným povstaním. Začiatok Povstania si sviatočne pripomíname 29. augusta, hoci v niektorých regiónoch Slovenska, napríklad na Horehroní, sa vlastne začalo o niekoľko dní skôr. Píše o tom v denníku PRAVDA publicista VLADIMÍR JANCURA.

Slovenské národné povstanie sa rozhorelo, prepuklo napriek úsiliu organizátorov oddialiť ozbrojené protifašistické vystúpenie a zosúladiť ho s operačnými plánmi postupujúcej Červenej armády. Opäť sa raz potvrdilo, že ľudové hnutie odporu sa nikdy celkom nepoddá zámerom armádnych plánovačov ani politickému kalkulu. Valí sa nespútane a hľadá si cesty naplnenia ako jarná riava…

"Keďže sa už nedalo viac čakať,“ spomínal pri prvom výročí SNP Július Bél, "vyhlásil dňa 24. augusta 1944 napoludnie v Heľpe nadporučík Miško Lukáč verejne bubnom: Občania! Nastal čas odplaty! Všetci chlapi do 45 rokov hláste sa dobrovoľne do radov československej armády. Bojujeme proti Nemcom!“

Ibaže proti ktorým Nemcom, keď okupácia jednotkami Wehrmachtu a zložkami zbraní SS sa začala až 29. augusta? Nuž, menšie nemecké posádky a strážne oddiely tu boli aj predtým, napríklad v Žiline, Ružomberku i na ďalších miestach. A tak dvadsiateho štvrtého vyhlásili Lukáč a spol. "všeobecnú mobilizáciu proti Nemcom“ aj v Pohorelej, Šumiaci a v Telgárte. V nasledujúcich troch dňoch privážali autá za tmy pre regrútov výstroj i výzbroj z Brezna.

Kto boli vôbec Lukáč a Bél – nejakí samozvanci? Lukáč bol dôstojník breznianskej posádky, ale pôsobil s menšou jednotkou mimo kasární, a Bél bol učiteľ málotriedky vo Vaľkovni, čo bola jedna zo šumiackych osád. Historik Povstania Jozef Jablonický síce pochyboval o presnosti Bélovej chronológie udalostí, zároveň však priznával, že pričinením takýchto ľudí "bolo Horehronie až po Telgárt vojensky zabezpečené“ už pred 29. augustom 1944. Veď len sám Bél priviedol do povstaleckej armády 65 novobrancov, väčšinou robotníkov.

Na druhej strane, podobné iniciatívy miestnych aktivistov spôsobovali čoraz väčšie vrásky na čele vojenským i politickým organizátorom Povstania. Generál Anton Rašla mi svojho času rozprával, ako ho na sklonku leta 1944 poslal Gustáv Husák – vtedy člen ilegálnej Slovenskej národnej rady – pribrzdiť horlivcov v okolí Banskej Bystrice.

"Najmä medzi partizánmi bola nálada veľmi výbušná a každý chcel začínať ,vojnu' na vlastnú päsť,“ spomínal Rašla. "Niektoré partizánske jednotky začali uskutočňovať prepady a dožadovali sa výdaja ťažších zbraní z armádnych skladov. Niekedy začiatkom augusta som bol v bystrickom byte Jakuba Hluchého svedkom toho, ako dvaja zástupcovia partizánov veľmi kategoricky vyjednávali o dodávke zbraní. Pritom podplukovník Hluchý, ktorý sa zapojil do odbojovej činnosti, mal na veliteľstve pozemného vojska pod palcom delostreleckú techniku. Spolu sme museli partizánov presviedčať, že to zatiaľ nejde.“

„My sa Rusov nebojíme“

Vtedajšie protinemecké nálady si dnes už nevieme ani predstaviť. Nemecký etnograf a antropológ Karl Müller cestoval v tom čase po Slovensku a príležitostne si robil aj poznámky o nápisoch na železničných staniciach a vo vlakoch. "Väčšinou sa vyjadrovali v oplzlej forme o Hitlerovi a o Nemcoch,“ zapísal si. "Hitler je buzerant, Hitler je k…t Stalina, Germany kaput! a podobne“…

Naopak, všade sa nosilo rusofilstvo. Rašla zavítal na vidiecku svadbu vzdialenejšej sesternice a cigánska kapela na nej hrala novú pesničku, v ktorej sa spievalo: Ale my sa Rusov nemusíme báť, / lebo nám Slovákom nemajú čo vziať! / Nech sa boja farári, notári a žandári / a židovskí arizátori. Čo však vojenského sudcu z Bratislavy najviac prekvapilo, na tej svadbe boli prítomní dvaja žandári aj pán notár a všetci sa ochotne pridali k spievajúcim svadobčanom.

Približne v tom istom čase, presne 4. augusta 1944, tajne odletela z letiska Mokraď pri Liptovskom Hrádku do ZSSR delegácia SNR (Karol Šmidke a Mikuláš Ferienčík), aby tam dohodla spoločný postup domáceho odboja a Červenej armády. Čakalo sa na návrat tejto delegácie a dovtedy bolo žiaduce zbytočne neprovokovať a nedávať príčiny na okupáciu Slovenska.

Partizánskych veliteľov o to žiadalo aj tzv. vojenské ústredie pod velením Jána Goliana, ktoré z poverenia SNR pripravovalo Povstanie po vojenskej stránke. Ale kto mal vtedy účinné "páky“ na takého Alexeja Jegorova alebo na Piotra Velička? Ústredný štáb partizánskeho hnutia v Kyjeve? Alebo ešte vyššia autorita v Moskve? "Golian prosil v polovici augusta československé ministerstvo obrany v Londýne, kde sídlila exilová vláda, aby zakročilo v tomto zmysle u Sovietov,“ upozorňuje ďalší popredný historik Povstania Ján Stanislav. "Z Londýna však dostal odpoveď, že partizánske akcie nemôžu byť na ujmu a že je dobre, ak urýchlia spád udalostí. Čo sa aj stalo…“

Veličkova partizánska skupina bola z vojenských skladov dozbrojená za opätovný prísľub jej veliteľa, že bez súhlasu vojenského ústredia nepodnikne žiadnu akciu. Len čo však partizáni vyfasovali zbrane, major Veličko do Banskej Bystrice oznámil, že sa cíti týmto sľubom viazaný len do 20. augusta 1944. Vraj to má ako rozkaz z Kyjeva.

Pokračovanie nedalo na seba dlho čakať. V piatok 25. augusta skoro ráno prepadli partizáni s protitankovým delom hotel Slávia vo Vrútkach, piatich tam ubytovaných gestapákov zabili, šiesteho ťažko ranili. O deň nato prišiel Veličko zo Sklabine, kde mal štáb, prvýkrát do martinských kasární na schôdzku s Golianom a veliteľom posádky Emilom Perkom, ktorý zodpovedal za vojenské prípravy Povstania v celom Turci. Veličko im mal sľúbiť, že jeho partizáni budú operovať len mimo Martina, v meste nepodniknú žiadne akcie až do Povstania. Trval však na jeho skorom vyhlásení.

V Martine to pretieklo

Nasledujúci deň bola nedeľa. Večer 27. augusta okolo pol jedenástej sa na martinskej stanici zastavil medzinárodný rýchlik z Bukurešti do Berlína. Skupine nemeckých vojakov a civilistov, ktorých viedol podplukovník Walter Otto, železničiari oznámili, že pre poruchu na železničnej trati bude musieť vlak v Martine počkať aspoň jeden deň.

„Železničiari boli v spojení s Veličkovými partizánmi zo Sklabine, ktorí v preoblečení si prišli na stanicu po Nemcov,“ približuje situáciu riaditeľ Múzea SNP, historik Stanislav Mičev. "Perko poslal na stanicu nadporučíka Cyrila Kuchtu s rozkazom Nemcov neodzbrojovať a podľa možnosti čo najskôr ich vypraviť na ďalšiu cestu do Berlína, situácia sa však zvrtla, keď partizáni vyhlásili, že ich nepustia. Martinskí vojaci potom odviedli Ottovu skupinu radšej do svojich kasární, aby tam prespala.“

Skoro ráno 28. augusta ich vyviedli na dvor kasární. Zaznel povel „Hände hoch!“ a vzápätí sa strhla streľba. Ako prvý údajne vystrelil jeden z esesákov, ale ktovie, medzi slovenskými vojakmi malo byť údajne aj niekoľko prezlečených Veličkových partizánov. Do tzv. Ottovej misie patrili aj dve ženy s deťmi, počas prestrelky jedna z nich zomrela. Mŕtvych hodili na nákladiak a hneď odviezli do Sklabine, zranených najprv ošetrili v posádkovej ošetrovni…

 

Na titulnej fotografii:

Vydávanie vojenskej výstroje a výzbroje počas povstaleckej mobilizácie v Banskej Bystrici.

Autor: Múzeum SNP

 

 

CELÝ PRÍBEH  O VYPUKNUTÍ SNP

ČÍTAJTE  NA PORTÁLI  DENNÍKA PRAVDA

http://zurnal.pravda.sk/neznama-historia/clanok/366211-povstanie-sa-neda-presne-naplanovat/