Prekliaty básnik Laco Novomeský

Bol komunistom aj „buržoáznym nacionalistom“, vlastencom aj kozmopolitným „zradcom“, svätcom mestskej kaviarne za slovenskou dedinou, politik modernosti, znepokojujúco oddaný prastarému melancholickému kultu krásy. Ladislav Novomeský sa narodil presne pred 110 rokmi. V denníku PRAVDA sa pri tejto príležitosti zamýšľa o významnej osobnosti slovenskej histórie 20. storočia prekladateľka a publicistka SILVIA RUPPELDTOVÁ.

Pred niekoľkými rokmi čítali prekladatelia v budmerickom kaštieli ukážky svojich prekladov zo slovenskej literatúry do iných jazykov. Zvuk rôznych rečí znel ako dobre zladený orchester bez sólistu, ktorého melódia sa dá len tušiť. Potom zaznela báseň, z ktorej všeobecný dojem si dobre pamätám: publikum onemelo a v bezčasí, ktoré zavládlo, počúvalo hudbu slov nesúcu sa sálou rovnako bolestne priezračne ako hobojové sólo Mozartovho Requiem pod klenbou katedrály. Nikto tomu neveril. Je toto slovenský autor?

„Je to básnik, ktorý by si veľmi oprávnene zaslúžil európske uznanie ako najväčší básnik našej doby,“ vysvetlil vykoľajenému obecenstvu, zaskočenému svojím vlastným dojatím, jeho prekladateľ do angličtiny. Ladislav Novomeský, možno najsvetovejší spomedzi slovenských básnikov, sa narodil 27. decembra 1904 v Budapešti.

Vždy, keď myslím na Laca Novomeského, nedokážem sa ubrániť dotieravo sa vracajúcej otázke, ako je možné, že na Slovensku poklady, ktorých je toľko a ktoré sa zväčša ukrývajú priamo pred našimi očami, vidí málokto. V najhoršom – a vôbec nie menej častom prípade – strieda to ticho celkom okaté opovrhnutie či dokonca nenávisť, dieťa historického bezvedomia. Na Slovensku je to často tak, že musí prísť niekto z cudziny, aby nás upozornil na krásy, ktoré doma máme.

Hlavne, ak sa týkajú tej sféry umeleckého a politického života, ktorá vysoko prekračuje všetky starostlivo vykonštruované rustikálne klišé o našej periférnosti ako o národe „dedinských poddaných“ či „pohrobkoch boľševizmu“.

Keď pomerne nedávno prehrmela Slovenskom kauza o umeleckom happeningu, v ktorom jeho autor protestoval proti buste Laca Novomeského v Košiciach, pretože ho považoval za beštiálneho normalizačného politika – priznávajúc azda nepatrné zásluhy za poéziu (súc oboznámený s ňou z povinných osnov hodín literatúry), zdalo sa mi, že som časť odpovede na otázku našla priamo v rozporoch Novomeského.

 

CELÝ ČLÁNOK ČÍTAJTE

NA PORTÁLI DENNÍKA PRAVDA:

http://zurnal.pravda.sk/esej/clanok/340829-prekliaty-basnik-laco-novomesky/

 

Na titulnej fotografii:

Laco Novomeský v roku 1964, keď vyšla jeho zbierka Stamodtiaľ a iné.

Foto: pravda.sk