Prezident SR Andrej Kiska udelil na Bratislavskom hrade štátne vyznamenania
Udeľovanie štátnych vyznamenaní nie je len formálnou slávnosťou, na ktorej pri príležitosti vzniku Slovenskej republiky oceňujeme individuálne výkony výnimočných ľudí, ale je to aj priestor ukázať, na akých občianskych, spoločenských a kultúrnych základoch tieto výnimočné životné príbehy a činy stoja. Vo svojom príhovore pri príležitosti udeľovania štátnych vyznamenaní to podľa informácií agentúr SITA a TASR uviedol na Bratislavskom hrade v pondelok 9. januára 2017 prezident Andrej Kiska. Prezident o. i. povedal, že v súčasnej nepokojnej dobe silných slov a rýchlych úsudkov považuje za životný záujem pre ďalšie slobodné, demokratické a občianske smerovanie našej spoločnosti, aby sme oceňovali a počúvali tých, ktorí strážia a kultivujú našu spoločnú pamäť. Medzi poctenými bol aj Juraj Herz, filmový režisér a tvorca, dlhodobo žijúci v zahraničí. Štátne vyznamenanie Rad bieleho dvojkríža II. triedy udelil prezident Jurajovi Herzovi za dlhoročné mimoriadne zásluhy v oblasti kultúry, filmového umenia a za mimoriadne šírenie dobrého mena Slovenskej republiky v zahraničí. Na slávnosti udeľovania štátnych vyznamenaní sa zúčastnil aj Ján Varšo, predseda Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí.
Pravde musíme rozumieť a poučiť sa z nej
„Aby sme sa nestali opäť raz obeťami nenávisti či nevedomými nástrojmi starého zla v novom šate. Toho zla a tej nenávisti, ktoré sme za cenu veľkých obetí a nesmierneho utrpenia už raz porazili. Pravdu o našej histórii nepotrebujeme ideologicky prifarbovať ani milosrdne skrášľovať. Ale musíme jej rozumieť a musíme sa z nej poučiť,“ povedal A. Kiska v príhovore. Pre A. Kisku je podľa jeho slov veľká česť oceniť mimoriadne zásluhy o rozvoj práva, zásluhy, ktoré prekračujú bežné rámce kvalitného výkonu právnického povolania. „V každodennom zápase o spravodlivosť, ktorá je základným kameňom dobrého fungovania každého ľudského spoločenstva, je dôležité povzbudzovať tých, ktorí sú nielen profesionálnymi, ale aj morálnymi autoritami slovenskej justície. Autoritami, ktoré nám ukazujú, že chrániť a rozvíjať vládu zákona si vyžaduje spojiť hlbokú znalosť práva s hlbokou pokorou k moci práva a k autorite, ktorú dal právu demokratický štát,“ uviedol A. Kiska v Rytierskej sále Bratislavského hradu.
Udeľovanie štátnych vyznamenaní je podľa Kisku aj oslavou občianskej statočnosti a odvahy vzdorovať zlu. "Je ocenením slobodného ducha a otvorenosti k svetu. Je prejavom podpory umeleckej, vedeckej tvorivosti a úcty k pravde a faktom. Hlbokého rešpektu k spravodlivosti a povinnosti chrániť pamäť našej spoločnosti. Je dôkazom toho, ako naše spoločenstvo obohacuje kultúrna či etnická rôznorodosť ľudí, ktorí tu žijú," povedal A. Kiska v príhovore. Udeľovanie štátnych vyznamenaní je príležitosťou pripomenúť si cez životné príbehy dnešných ocenených, že iba hlboké ľudské kvality a spoločne zdieľané hodnoty môžu byť trvalým predpokladom zdravého rozvoja nášho štátu, kultúry našej spoločnosti a prosperity komunít, v ktorých žijeme.
Prezident ocenil aj zvedavosť a túžbu po poznaní, ktorá umožňuje posúvať hranice ľudskej tvorivosti a vynaliezavosti nevídaným tempom a nečakaným smerom. „Je to príležitosť opäť si pripomenúť, že rozvoj vzdelávania, vedy a výskumu si zaslúži väčšie úsilie, než sme vyvinuli v predchádzajúcich rokoch. Je načase tento dlh začať znižovať,“ vyzval prezident SR A. Kiska.
„Pretože tak, ako boli sloboda, tvorivosť, schopnosť objavovať riešenia základom doterajšieho úspechu európskej civilizácie vrátane Slovenska, tak sú rovnako nevyhnutným predpokladom pre jej prežitie v budúcnosti,“ dodal. Prezident zároveň ocenil aj vzácnu prácu – schopnosť potešiť oko či ucho estetickým zážitkom, chytiť za srdce emóciou nevšedného umeleckého diela, zaujať myseľ múdrosťou a vtipom hovoreného či písaného slova.
„Vaša práca, vaše výsledky, vaše činy sú skutočným prameňom bohatstva našej spoločnosti, výnimočným príspevkom k rozvoju našej krajiny. Ste pre nás ostatných inšpiráciou a vzorom, zdrojom radosti a poznania. A pravým dôvodom, prečo môžeme byť na Slovenskú republiku hrdí,“ dodala hlava štátu.
Pocty osobnostiam aj in memoriam
Prezident in memoriam vyznamenal Dobroslava Pustaja, ktorého v 50. rokoch odsúdili za velezradu a vyzvedačstvo a prežil Jáchymovské bane, Radom Ľudovíta Štúra II. triedy, bojovníčku proti rasovej neznášanlivosti, ktorá bola v roku 2005 nominovaná na Nobelovu cenu mieru Danielu Šilanovú Pribinovým krížom II. triedy, zakladateľa Verejnosti proti násiliu a Ústavu pamäti národa Jána Langoša Radom Ľudovíta Štúra I. triedy a prekladateľku Zoru Jesenskú Radom Ľudovíta Štúra I. triedy.
Hlava štátu vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra I. triedy udelila historikovi Ivanovi Kamencovi a ústavnému právnikovi Ivanovi Trimajovi. Rad Ľudovíta Štúra II. triedy Kiska udelil Eve Mosnákovej, ktorá vedie klub tých, čo prežili holokaust, spevákovi a zakladateľovi festivalu Pohoda Michalovi Kaščákovi, právničke Alexandre Krskovej, spisovateľovi Tomášovi Janovicovi a hercovi Martinovi Hubovi.
Pribinov kríž I. triedy Kiska udelil vedcovi a informatikovi Jurajovi Hromkovičovi a právnikovi Jaroslavovi Krajčovi. Pribinovým krížom II. triedy vyznamenal herečku Zitu Furkovú, biochemika Ladislava Kováča, umelkyňu Ilonu Németh, vinárku Máriu Macikovú a literárneho historika Augustína Maťovčíka. Herca a režiséra Juraja Herza a speváka a politika Michaela Kocába prezident vyznamenal Radom bieleho dvojkríža II. triedy.
VYZNAMENANÍ V ROKU 2017
Ivan Kamenec
Rad Ľudovíta Štúra I. triedy
Význačný slovenský historik, dlhoročný pracovník Historického ústavu SAV sa narodil v Nitre; vo svojej vedeckej činnosti sa venuje predovšetkým moderným politickým a kultúrnym dejinám Slovenska v 20. storočí s dôrazom na obdobie vojnového slovenského štátu. A ako vôbec prvý sa vydal „Po stopách tragédie“ holokaustu na Slovensku. Autor mnohých vedeckých prác a monografií, neúnavný „diskutujúci“ o ťažkých témach našej vlastnej, spoločnej minulosti.
Zita Furková
Pribinov kríž II. triedy
„Čas, to je neobyčajná vec,“ hovorí postava Maršálky v Straussovej opere Gavalier s ružou. No s rovnakou platnosťou by to mohli byť aj slová Zity Furkovej. „Maršálky“ slovenského herectva, pre ktorú je čas veľkou životnou témou. Narodila sa v Hradišti pod Vrátnom, senickej obci, do ktorej sa dodnes pravidelne vracia. Po absolvovaní štúdia herectva na Vysokej škole múzických umení v Bratislave sa stala členkou súborov divadiel vo Zvolene, v Trnave a v Nitre; neskôr v bratislavskom Divadle na korze a na Novej scéne.
Ivan Trimaj
Rad Ľudovíta Štúra I. triedy
Tento prvotriedny, a nielen právnickou obcou uznávaný ústavný právnik sa narodil v Martine, vysokoškolské štúdium práva absolvoval na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pracoval ako advokát a od roku 1964 vo viacerých funkciách, kde sa podieľal na tvorbe vtedy československej legislatívy. Po vzniku Ústavného súdu Českej a Slovenskej federatívnej republiky vo februári 1991 pôsobil Ivan Trimaj až do zániku spoločného štátu ako sudca tohto súdu spolu s jeho predsedom Ernestom Valkom a ďalšími štyrmi Slovákmi.
Eva Mosnáková
Rad Ľudovíta Štúra II. triedy
Hovoriť pravdu. Hovoriť ju nahlas – a nezovšeobecňovať. Aj takto by sa dalo zhrnúť zásadné, rozhodujúce a celoživotné presvedčenie a konanie Evy Mosnákovej. Narodila sa v Brne, prvé roky svojho detstva prežila v Handlovej. Po potlačení Slovenského národného povstania sa so svojimi rodičmi sedem mesiacov ukrývala pred transportom do Osvienčimu na majeri pri Močenku neďaleko Nitry. Evu Mosnákovú, vyštudovanú ekonómku, vtedajší režim potrestal za angažovanie sa proti okupácii v roku 1968. Dnes vedie bratislavský klub tých, čo prežili holokaust. A hovorí: „Keď človek žije sám pre seba, nie je to plnohodnotný život. Nie myslieť na seba, ale pomáhať druhým. To je to, čo človeka poháňa.“
Juraj Herz
Rad bieleho dvojkríža II. triedy
Keď po návrate z koncentračného tábora smel ako jediný navštevovať v miestnom kine aj filmy, ktoré boli jeho rovesníkom neprístupné, dôvod pre to bol epický, a zároveň strašidelne ľudský: „On môže, on už prežil a videl všetko.“ Herec a režisér Juraj Herz, člen Európskej filmovej akadémie, sa narodil v Kežmarku, štúdium réžie a bábkoherectva ukončil na Divadelnej fakulte Akadémie múzických umení v Prahe. Herecky debutoval v polovici 60-tych rokov, neskôr ako pomocný režisér vo filmoch Jána Kadára Obžalovaný a Obchod na Korze. Z jeho filmového diela – označovaného niekedy aj ako československá nová vlna – vyčnievajú Spaľovač mŕtvol, televízny film Sladké hry minulého leta, hororový Upír z Feratu, Straka v hrsti, Sladké starosti či Zastihla ma noc. Z obdobia po návrate z nemeckej emigrácie po roku 1989 zaujali predovšetkým Pasáž a Habermannov mlyn.
Dobroslav Pustaj
Rad Ľudovíta Štúra II. triedy in memoriam
Narodil sa v Košiciach, dlhý čas žil a pracoval v Ružomberku; v roku 1949 založil spolu s Leopoldom Šidom a Štefanom Bradiakom protikomunistickú odbojovú organizáciu Slobodné Československo. Za túto činnosť ho štátny súd v novembri 1952 odsúdil za velezradu a vyzvedačstvo na 25 rokov väzenia. Jáchymovské uránové bane, prísna izolácia v Leopoldove, nútená práca v sklárňach vo Valdiciach pri Jičíne. Dlhých šestnásť rokov a tri dni v takmer neznesiteľných podmienkach. A aj po prepustení stály dozor a prenasledovanie. V jednom zo svojich osobných listov, bezprostredne po nežnej revolúcii, Dobroslav Pustaj napísal: „Dlhá doba musela prejsť, aby prišlo k tomuto lámaniu chleba – ktoré sa deje bez popráv, bez mreží väzníc, bez násilia! My dnes môžeme ukázať, že naša láska k ľuďom dobrej vôle nebola márna. Že naše odpustenie bolo už dávno veľké a muselo sa zapáčiť aj pánu Bohu! V Európe, v decembri 1989.“
Michal Kaščák
Rad Ľudovíta Štúra II. triedy
Narodil sa v Trenčíne a s týmto mestom je dodnes neoddeliteľne spätý. Vyštudoval matematiku a zemepis na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, ale práve v Trenčíne sa už vo svojich trinástich rokoch stal „hlasom“ dnes legendárnej skupiny Bez ladu a skladu. Spevák, textár a skladateľ hudby, ale najmä zakladateľ a hlavný tvorca Pohody, jedného z najlepších európskych hudobných a umeleckých festivalov súčasnosti. S osobitou dramaturgiou a charakterom otvorenosti a prívetivosti, kvality a rôznorodosti, tolerancie a slobody. Skrátka, „Pohody“.
Daniela Šilanová
Pribinov kríž II. triedy in memoriam
„V podstate som mala tri životy: súkromný, literárny, ktorý už upadol do zabudnutia – a rómsky,“ povedala v jednom zo svojich rozhovorov Daniela Hivešová – Šilanová. Narodila sa v Bratislave, na tunajšej Filozofickej fakulte Univerzity Komenského vyštudovala estetiku a slovenský jazyk. Spisovateľka, dramaturgička a scenáristka, spoluzakladateľka divadla Romathan, a dlhoročná šéfredaktorka novín Romano nevo ľil (Rómsky nový list), jedna z dvoch Sloveniek nominovaných v roku 2005 na Nobelovu cenu mieru. Ale predovšetkým: neúnavná bojovníčka proti rasovej neznášanlivosti, predsudkom, diskriminácii a nespravodlivosti, ktorá väčšinu svojho života prežila s láskou na východnom Slovensku.
Ladislav Kováč
Pribinov kríž II. triedy
Svetovo uznávaný slovenský biochemik, vysokoškolský pedagóg a publicista sa narodil na Liptove, v Závažnej Porube. Štúdium biochémie ukončil na Karlovej univerzite v Prahe. Jeho vedecká činnosť, zameraná na bioenergetiku a kognitívnu biológiu, sa okrem početných pôsobísk v zahraničí spája s Prírodovedeckou fakultou Univerzity Komenského. Spája sa s ňou s výnimkou obdobia normalizácie v 70-tych rokoch, a znova od roku 1992, keď ukončil svoje pôsobenie federálneho veľvyslanca pri UNESCO v Paríži. Ladislav Kováč, prvý porevolučný minister školstva, mládeže a telesnej výchovy vo vláde Slovenskej republiky, v závere jednej zo svojich nedávnych esejí s príznačným názvom „Potrebujeme žiť v pozitívnom svete“ o stave našej spoločnosti a úlohe škôl v ňom aj prenikavo hovorí.
Alexandra Krsková
Rad Ľudovíta Štúra II. triedy
Aký je vzťah medzi neformálnymi a formálnymi pravidlami nášho správania sa? Akú úlohu zohrávajú morálne a etické zásady pri výkone právnických profesií? A je vôbec možné naučiť sa ich dodržiavať? Keď odpovede na takéto otázky formuluje Alexandra Krsková, mali by sme všetci spozornieť a počúvať. Narodila sa v Novom Meste nad Váhom a po ukončení štúdia na Právnickej fakulte Univerzity Komenského na nej aj dlhú dobu pôsobila. Stála pri zrode Právnickej fakulty Trnavskej univerzity, kde učila na katedre pastorálnej teológie, liturgiky a kánonického práva Teologickej fakulty. Jadrom jej publikačnej činnosti sú témy európskeho politického a právneho myslenia a profesijnej právnej etiky; pretože (parafrázujem): „Právo je iba vtedy právom, ak neostáva len formálne platným a záväzným, teda mocensky vynútiteľným predpisom, za ktorým je hra ľudských záujmov, kompromisov a tlakov – ale keď je umením dobra a spravodlivosti.“
Juraj Hromkovič
Pribinov kríž I. triedy
Popredný slovenský vedec – informatik a vysokoškolský pedagóg sa narodil v Bratislave. S tunajšou Matematicko-fyzikálnou fakultou Univerzity Komenského sú späté aj začiatky jeho vedeckej činnosti. Od roku 2004 pôsobí ako profesor na Švajčiarskom federálnom technologickom inštitúte [ETH] v Zürichu, najprestížnejšej technickej vysokej škole v súčasnosti v Európe. Je autorom a editorom monografií a vysokoškolských učebníc venovaných nielen téme informatiky ako vedy, ale aj jej výučby. Je nositeľom ocenení Literárneho fondu za vedeckú a odbornú literatúru a „(slovenským) vyslancom dobrej vôle“. Momentálne sa venuje aj vyučovaniu informatiky pre deti základných škôl.
Ján Langoš
Rad Ľudovíta Štúra I. triedy in memoriam
Rodený Banskobystričan, vyštudovaný fyzik – elektrotechnik a dlhoročný pracovník Slovenskej akadémie vied. Jedna z najvýznamnejších osobností slovenských protikomunistických politických štruktúr, vydavateľ samizdatových časopisov a zakladateľ Verejnosti proti násiliu. Prvý ponovembrový federálny minister vnútra, dlhoročný poslanec slovenského parlamentu a predkladateľ pôvodného návrhu zákona o slobodnom prístupe k informáciám. Inicioval a presadil vznik Ústavu pamäti národa, ktorý mapuje zločiny totalitných režimov na Slovensku v rokoch 1939 až 1989. Prvý predseda jeho správnej rady, až do osudného júna 2006, keď tragicky zahynul.
Ilona Németh
Pribinov kríž II. triedy
Jedna z veľkých osobností súčasného slovenského výtvarného umenia Ilona Németh, rodáčka z Dunajskej Stredy. Vyštudovala grafický dizajn a knižnú ilustráciu na Vysokej škole výtvarných umení v Budapešti. V súčasnosti vedie vlastný ateliér na katedre intermédií Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave, ktorý sa sústreďuje na tvorbu objektov a inštalácií. Po roku 1989 krátko spolupracovala s Maďarskou nezávislou iniciatívou, v roku 1998 získala ocenenie „Mladý výtvarník roka“ a v roku 2001 reprezentovala Slovensko na 49. medzinárodnom bienále výtvarného umenia v Benátkach.
Jaroslav Krajčo
Pribinov kríž I. triedy
Renomovaný právnik Jaroslav Krajčo sa narodil v Behynciach v okrese Topoľčany. Po štúdiu na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave pôsobil najskôr ako čakateľ, a potom ako sudca na bratislavskom mestskom a krajskom súde. V rokoch 1987 až 1997 na Najvyššom súde Slovenskej republiky aj ako predseda jedného z jeho senátov. V roku 1992 sa aktívne podieľal na vzniku Ústavy Slovenskej republiky; vo svojej dlhoročnej publikačnej a prednáškovej činnosti sa sústredil hlavne na oblasti občianskeho a pracovného práva. Za jeho celoživotné postoje, odbornosť a významný príspevok k tvorbe slovenskej legislatívy, a len ťažko nahraditeľný citlivý prístup k riešeniu každodenných otázok a problémov vyplývajúcich z uplatňovania zákona.
Mária Maciková
Pribinov kríž II. triedy
Asi neplatí všeobecne, že v každom víne je pravda, ako sa zvykne hovorievať. Určite však platí, že vo vínach Márie Macikovej dozrieva nefalšovaná chuť najlepších vinárskych tradícií slovenského Tokaja. Narodila sa v Sobranciach, štúdium kvasnej chémie a technológie ukončila v roku 1981 na Chemickotechnologickej fakulte dnes Slovenskej technickej univerzity v Bratislave. Svoje skúsenosti – z bratislavských a košických vinárskych závodov, ale aj z riadenia úradov životného prostredia v Trebišove – uplatňuje už dvadsať rokov v rodinnej firme v Malej Tŕni, v jednej zo siedmich obcí tokajskej vinohradníckej oblasti na Slovensku. Vo vinárstve, ktoré nevyrába len tradičné tokajské vína, ale aj odvážne a inovatívne vína z klasických tokajských odrôd a významne sa podieľa na rozvoji miestneho cestovného ruchu.
Augustín Maťovčík
Pribinov kríž II. triedy
Rodák z oravskej Brezy, bez ktorého by sme o génioch nášho jazyka – Antonovi Bernolákovi, Ľudovítovi Štúrovi, Martinovi Hattalovi či Michalovi Miloslavovi Hodžovi a ďalších – vedeli dnes oveľa menej, než vďaka jeho sústavnej a skúmavej práci vieme. Štúdium v odbore slovenský jazyk a dejepis ukončil v roku 1959 na Vysokej škole pedagogickej v Bratislave. Dlhoročný pracovník Matice slovenskej v Martine, zakladateľ jej Biografického ústavu; v 70-tych rokoch, v období normalizácie, odvolaný z funkcií so zákazom publikačnej činnosti. V súčasnosti pôsobí ako riaditeľ odboru správy a výskumu pôvodných prameňov Slovenskej národnej knižnice v Martine. Literárny historik, ktorý sa vo svojej činnosti venuje slovenskému národnému obrodeniu, spracúvaniu personálnych biografií významných slovenských osobností; manažér rozsiahleho projektu Slovenského biografického slovníka a päťdielneho Biografického lexikónu Slovenska.
Tomáš Janovic
Rad Ľudovíta Štúra II. triedy
Spisovateľ a literárny kritik Kornel Földvári na záložku jednej z jeho kníh napísal: „[Jeho] originálne miniatúry iskria ako diamant. Nie vďaka chladnokrvnej virtuozite; svetlo sa tu láme cez cudne utajenú slzu.“ Tomáš Janovic sa narodil v Bratislave; študoval v Košiciach a v Bratislave, slovenčinu a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Tridsať rokov pracoval v časopise Roháč, od roku 1991 sa profesionálne venuje literárnej tvorbe. V nej sa s humorom bez osočovania, zato s hlbokým porozumením pre všetko radostne i bolestivo ľudské nevyhýba ani veľkým témam našej minulosti a prítomnosti. V jeho románoch vytesaných do niekoľkých slov, jednoduchých a čírych, sa zjavujú nečakané paradoxy našich životov. So satirickým nadhľadom, no bez urážania sme nútení nad nimi premýšľať – a baviť sa.
Zora Jesenská
Rad Ľudovíta Štúra I. triedy in memoriam
„Bez ohľadu na svoj vek som dosiaľ schopná hnať sa „za niečím“, ale k úteku „pred niečím“ cítim odpor vypestovaný výchovou!“ Toto napísala v reakcii na okupáciu Československa v auguste v roku 1968, po čom jej zakázali publikovať aj prekladať. Zora Jesenská sa narodila v Martine; tam je aj pochovaná, na Národnom cintoríne. Publicistka, redaktorka a literárna kritička časopisu Živena; pozorovateľka a angažovaná kritička súdobých pomerov, neotrasiteľne pevná vo svojich názoroch a postojoch. Výnimočná umelecká prekladateľka francúzskej, anglickej a nemeckej literatúry, ale predovšetkým prvá a neopakovateľná prekladateľka diel ruského klasického literárneho kánonu: napríklad Lermontovových Básní, Vojny a mieru Leva Nikolajeviča Tolstoja či Pasternakovho Doktora Živago.
Michael Kocáb
Rad bieleho dvojkríža II. triedy
Keď sme si v júni minulého roka slávnostne pripomínali 25. výročie odsunu sovietskych vojsk z územia bývalého Československa, znovu do popredia našej spoločnej, kolektívnej pamäti vystúpilo meno jedného konkrétneho človeka. Bez ktorého osobného nasadenia a zanietenosti by tento jedinečný akt zvrchovanosti slobodnej Českej a Slovenskej federatívnej republiky nebol možný. Alebo by sa, pravdepodobne, odohral inak. To meno je: Michael Kocáb. Hudobný skladateľ a spevák, občiansky aktivista a politik, dvojnásobný minister pre ľudské práva a národnostné menšiny. Narodil sa v Prahe, kde na konzervatóriu absolvoval štúdium skladby a hry na organ a ešte počas štúdia založil kultovú rockovú skupinu Pražský výběr. Jeden zo zakladateľov Občianskeho fóra, člen krízového štábu jeho koordinačného centra; poslanec federálneho zhromaždenia; na ktorého návrh je Václav Havel zvolený za prezidenta republiky. A ktorý práve vo funkcii poslanca podnecuje vznik a predsedá parlamentnej komisii pre odsun sovietskych vojsk z územia Československa. 27. júna 1991 odlieta z nášho územia posledný sovietsky vojak.
Martin Huba
Rad Ľudovíta Štúra II. triedy
Prísnosť vyvažovaná obetavosťou a dobroprajnosťou. Dochvíľnosť a pravda. Výkony na hranici možností, ale najmä – nikdy sa nevystatovať. To je to, čo Martin Huba vyžaduje v prvom rade sám od seba. A potom od svojich študentov a od spoločnosti, v ktorej žije. Ktorú pozoruje, upozorňuje, ale aj učí pochváliť iných. Narodil sa v Bratislave; tu vyštudoval herectvo na Vysokej škole múzických umení. Jeho prvé herecké angažmán bolo spojené so Štátnym divadlom v Košiciach, neskôr s Divadlom na korze a Novou scénou. Od roku 1976 je nepretržite členom umeleckého súboru činohry Slovenského národného divadla. Uznávaný a obľúbený pedagóg hereckej tvorby sa najmä od polovice 90-tych rokov objavuje výraznejšie vo filmových úlohách, a čoraz častejšie aj ako originálny režisér – filmov, divadelných hier (medzi nimi aj nezabudnuteľnej Tančiarne…), ale aj opier na našej domácej scéne a v susednom Česku.
ZDROJ: SITA, TASR, uszz.sk
Na titulnej fotografii:
Prezident SR Andrej Kiska ocenil aj režiséra Juraja Herza.