Prípad Novomeský
Na meno talentovaného a nadčasového básnika, ktorého komplikovaný životný osud sa uzavrel pred štyrmi desaťročiami – 4. septembra 1976 – sa nezanevrelo a jeho dielo a život sú stále predmetom skúmania aj súčasných literárnych vedcov a historikov. K téme sa v denníku PRAVDA vyjadril spisovateľ PETE BILÝ.
Keďže o Novomeskom a jeho tvorbe sa napísali kilometre textov, dovolím si začať trochu osobne. Počas nežnej revolúcie som mal jedenásť rokov, a tak patrím k časti tej generácie, ktorá sledovanie Večerníčkov predčasne a zo dňa na deň zamenila za pozeranie správ, čítanie novín a historickej publicistiky.
Ako deti sme sa mohli spoločne s dospelými v priamom prenose dívať na rôzne – presnejšie aj menej presné, uvážlivejšie aj unáhlené – diagnostikovania schizofrénie desaťročí, verejných tajomstiev, zamlčovaných či prekrúcaných právd a poloprávd. Za pár dní sa pred našimi očami demontovali ideologické transparenty a propagandistické heslá, Leninova ulica v Košiciach bola premenovaná na svoj pôvodný názov Hlavná, sochy „večného“ Lenina a Gottwalda skončili v depozite. Ulica, v ktorej som v čase nenásilných zmien chodil do základnej školy, tzv. „februárky“, sa premenovala z Februárového víťazstva na krajší a poeticky znejúcejší Park Angelinum. Neďaleko nej sa nachádzalo Námestie Laca Novomeského, ktoré sa tak volá dodnes.
V detskej naivite som sa rok po tzv. nežnej revolúcii pýtal sám seba, ako to, že dejinná zmena nezotrela z názvov ulíc aj Novomeského meno, „veď to bol komunista“. (K detskému veku, prirodzene, patria infantilnosť a nevedomosť.)
Na košickom magistráte sa počas posledného štvrťstoročia vo vedení vystriedalo viacero politických farieb a odtieňov, schopnejší aj menej schopní komunálni politici, no námestie s Novomeského bustou je na sídlisku neďaleko Starého mesta dodnes. Na meno talentovaného a nadčasového básnika, ktorého komplikovaný životný osud sa uzavrel pred štyrmi desaťročiami, sa nezanevrelo a jeho dielo a život sú stále predmetom skúmania aj súčasných literárnych vedcov a historikov (napr. Drug, Hamada, Zambor, Matejov, Barborík, Bokníková, Hermida, Gavura).
Chlapec z veľkého mesta
Hoci Novomeský nepatrí medzi dvojrozmerné postavy slovenských dejín, napriek svojim vnútorným rozporom a protirečeniam sa jeho menu, na rozdiel od napríklad takého Válka či Mináča, vyhol prívlastok „kontroverzný“. Koherentnosť jeho postojov sa tiahne celým jeho tvorivým životom, čo, samozrejme, neznamená, že jeho názory a pohľady na život neprešli istým vývojom, rovnako ako jeho tvorba. Kultivovaná Novomeského osobnosť si v každom režime získavala sympatie aj u názorových a ideologických oponentov a istý osobný jemnocit, až krehkosť a zraniteľnosť, našli metaforickú definíciu z pera Milana Rúfusa, ktorý ho nazval „človekom v koži tenkej ako prieklepový papier“. Ladislav Novomeský (1904 – 1976) patril ku generácii novej slovenskej inteligencie, ktorej drvivá väčšina vyštartovala do pomerov po prvej svetovej vojne z vidieckych, nanajvýš malomestských pomerov. Najmä v prostredí luteránskeho vidieka to nemuselo znamenať, že prichádzali z úplnej intelektuálnej izolácie, no aj do mestečiek, aj takých kultúrnych centier, akým mohol byť napríklad Turčiansky Sv.¤Martin, istým spôsobom presakoval vidiecky život.
Novomeský sa od svojich rovesníkov odlišoval práve tým, že pochádzal z „veľkého mesta“, narodil sa a detstvo prežil v Budapešti, v rodine slovenského krajčíra. V Budapešti ešte stihol zažiť ani polrok trvajúcu revolučnú Maďarskú republiku rád, no to sa už jeho rodina presťahovala do otcovho rodiska, do Senice, a mladý Laco vyštudoval učiteľský ústav v Modre. Po maturite začal pracovať ako učiteľ v Bratislave a popri tom sa externe zapísal na filozofickú fakultu. Novinárstvo a politická činnosť ho však strhli natoľko, že učiteľovanie a štúdiá zanechal a s plnou vervou sa oddal práci pre ľavicové ideály.
Čoskoro vstúpil do KSČ a odišiel pracovať do Ostravy do redakcie Pravdy chudoby. V baníckom meste bol silno konfrontovaný s ťažkými životnými podmienkami proletariátu a subproletariátu a aj s limitmi prvorepublikovej demokracie. Hoci vtedajší politický systém v Československu bol v porovnaní nielen so susednými štátmi, ale na tie časy aj v celosvetovom meradle demokraticky až luxusne nadštandardný, vďaka vtedajšiemu nestabilnému kontextu nepredstavoval vždy to, čo si dnes predstavujeme pod ľudskoprávnymi minimami. Z dobovej tlače sa môžeme dozvedieť, že aj cenzúra, politicky motivované uväznenia či dokonca streľba polície ostrými do demonštrantov patrili k medzivojnovému Československu. A k tomu ekonomické problémy, vysoká nezamestnanosť a veľká časť obyvateľstva, najmä na Slovensku, žijúca v nedôstojných životných podmienkach.
Ak Novomeský ako chlapec nadobudol v Budapešti ľavicové presvedčenie, nečudo, že ho každodenná konfrontácia s problémami mladej Československej republiky v marxistickom pohľade na svet iba utvrdzovala. Pre svoje novinové články a aktivity sa niekoľkokrát ocitol vo väzbe a bol stále v hľadáčiku tajnej polície.
Na titulnej fotografii:
Laco Novomeskýv roku 1964, keď vyšla jeho zbierka Stamodtiaľ a iné.
Autor: TASR