Prvá spartakiáda a tušenie svetla v tuneli
To bolo niečo, to bola krása! Tak zareaguje väčšina dnešných osemdesiatnikov, ak sa ich spýtate na prvú celoštátnu spartakiádu pred šiestimi desaťročiami. Málokto z jej účastníkov totiž vnímal spartakiádnu súťaž ako politickú akciu "strany a vlády“. O historickej udalosti napísal v denníku PRAVDA publicista VLADIMÍR JANCURA.
Väčšina účastníkov prvej spartakiády sa prihlásila do nácviku dobrovoľne a považovala za vec prestíže postúpiť z rodnej obce do okresného a neskôr aj do krajského kola. Prebiť sa až na prehliadku najlepších do Prahy – to bol pre nich vytúžený sen a potom životný zážitok, na ktorý sa nezabúda. Spartakiáda na celoštátnej, vtedy československej úrovni, sa konala v dňoch 23. júna až 5. júla 1955 na strahovskom štadióne v Prahe. Ale prípravy sa museli začať oveľa skôr.
„Asi pol roka prebiehal nácvik u nás doma,“ spomína Klementína Ozabalová zo Záhorskej Vsi. "My ženy sme sa najprv schádzali dvakrát týždenne pod hlavičkou odborárskej organizácie, ktorá pôsobila v tunajšom závode Strojstav. Nasledovali okresné zrazy, v našom prípade v Malackách, kde sa zosúlaďovali skupiny z okolitých obcí a telovýchovných jednôt. Až potom prišli na rad krajské zrazy, to sme cestovali do Bratislavy. Tam sa vybrali najlepší cvičenci a cvičenky, ktorí následne postúpili do Prahy.“
V novomestskom okrese patril vtedy medzi organizátorov spartakiády aj Štefan Pevný. "Nikdy nezabudnem na tie cvičenky a ich učiteľky, ktoré nepostúpili,“ rozpráva, "ako smútili, ba niektoré až plakali. Darmo ste ich pochválili, aké boli skvelé a vysvetľovali im, že to jednoducho nejde, aby sa tam dostal každý. Brali to ako prehru.“
Bývalý mládežnícky a telovýchovný pracovník sa začne okolo seba obzerať, keď číta alebo počúva, že mladí ľudia sa v minulosti museli zúčastňovať na spartakiádach preto, lebo boli povinné. "Pýtam sa sám seba, či som vôbec žil v tejto krajine. Drvivú väčšinu cvičencov totiž motivovala predovšetkým prirodzená súťaživosť.“
Slovákom sa do toho nechcelo?
Podľa dobových štatistík vystúpilo na Strahove za deväť spartakiádnych dní 567 506 cvičencov, z toho 33 187 bolo zo Slovenska, čo nie je ani 7 percent z celkového počtu. Pritom na slovenských okresných spartakiádach sa ich zúčastnilo mnohonásobne viac, veď len v Piešťanoch (vtedy boli okresným mestom) vystúpilo okolo 4-tisíc cvičencov.
Tento nepomer zaráža a natíska sa otázka, či nešlo o diskrimináciu. Podľa Pevného ani nie, lebo ČSR patrila vtedy medzi unitárne štáty (federácia bola ešte zakázanou hudbou budúcnosti) a vychádzalo sa z platného administratívneho členenia krajiny na kraje a okresy. Slovensko malo šesť krajov so 79 okresmi, kým Čechy a Morava dovedna trinásť krajov so 179 okresmi. Nuž a výber najlepších pre pražské finále, zopakujme si, prebiehal práve na úrovni okresov a krajov.
"České kraje mali navyše rozvinutejšiu a lepšie vybudovanú materiálno-technickú základňu telovýchovy a športu, než viaceré kraje slovenské,“ dodáva Pevný. Ale nezohrala pri tom svoju úlohu aj sokolská tradícia? Spartakiáda predsa pripomínala všesokolské zrazy za prvej ČSR a v prvých rokoch po vojne. Spolok Sokol mal oveľa viac priaznivcov v Česku než na Slovensku. Nebola preto prvá spartakiáda populárnejšia medzi Čechmi ako medzi Slovákmi?
Podľa historika Petra Roubala z Českej akadémie vied sa organizátori spartakiády práve preto stretávali na Slovensku v roku 1955 aj s vážnymi ťažkosťami. "Nechuť ku komunistickej telovýchove sa na Slovensku spájala s nechuťou k sokolskej tradícii čechoslovakizmu a k antiklerikalizmu,“ tvrdí Roubal. Historik sa pritom opiera o fakty z hlásení o prípravách okresných a krajských súťaží. Išlo o niekoľko zdokumentovaných prípadov podpaľačstva, prestrihávania drôtov elektrického vedenia, strhávania plagátov a v Galante aj o prípad odlákania časti cvičencov na birmovku.
Neboli to však len lokálne a okrajové javy? V mnohých regiónoch západného Slovenska totiž ľudia aj vtedy v dobrom spomínali na činnosť Sokola, hoci sa našli aj takí, ktorí ironizovali na tému „sokolských tančekov“. "Ako dievča som cvičila v Sokole,“ hovorí pani Klementína. Napokon aj Roubal priznáva, že spartakiáda si čoskoro získala na Slovensku početných stúpencov a jej zrušenie v roku 1990 tu vyvolalo "výrazne väčší odpor ako v českých krajinách“.
Postupne, a najmä po tom, čo sa v roku 1968 Československo stalo federatívnym štátom, menil sa aj podiel cvičencov zo Slovenska na strahovských vystúpeniach. Na tretej spartakiáde v roku 1975 tvorili už takmer 17 percent z celkového počtu cvičencov a na štvrtej o päť rokov neskôr to bolo takmer 20 percent.
Na titulnej fotografii:
Od prvej celoštátnej spartakiády už uplynulo šesť desaťročí, politiku v nej videl málokto.
Autor: Posterinternational.com