Samo Chalupka: Veľký bard pravdy z horských zákutí

A ty mor ho! – hoj mor ho! detvo môjho rodu, kto kradmou rukou siahne na tvoju slobodu… Týmito slovami pred 71 rokmi Slobodný slovenský vysielač v Banskej Bystrici vyzýval do boja proti nacistickým okupantom. Verše zazneli v éteri aj v auguste 1968. Existuje vôbec klasickejšia slovenská poézia ako tento historický spev, ktorý pozná každý prinajmenšom od základnej školy? Samo Chalupka báseň zložil až pätnásť rokov po revolúcii, ale sotva niečo lepšie vyjadruje revolučné postoje vtedajšej generácie uvedomelých Slovákov. V denníku PRAVDA v cykle Po stopách štúrovcov priblížil príbeh Sama Chalupku publicista MARTIN KRNO.

Bol najstarším štúrovcom či štúrovcom už pred Štúrom. Keď o tri a pol roka mladší Ľudovít začal na jeseň 1829 študovať na evanjelickom lýceu v Bratislave, Samo Chalupka už bol v národnopolitickom hnutí takpovediac mazákom. Patril k iniciátorom založenia Knižnice a potom Spoločnosti česko-slovenskej. Štúrovi popri staršom bratovi Karolovi imponoval práve tento vysoký, driečny mládenec z hôr s bledou pleťou a veľkými jasnými očami, ktorý na verejných zhromaždeniach zápalisto prednášal Kollárovu Slávy dcéru. Ako sa neskôr ukázalo, bol najlepším recitátorom zo všetkých štúrovcov.

Prielom do slovenskej literatúry

Hovorí sa, že Chalupka toho veľa nenapísal, ale koľko toho povedal! Dokonca sa v literárnej tvorbe niekoľkokrát odmlčal na dlhé roky. Pritom ešte ako študent urobil svojimi veršami prielom stredoslovenčiny do slovenskej literatúry. Ján Kollár prevzal jeho rané básne, inšpirované ľudovou tvorivosťou, do Národných spievaniek. V tom sa stal príkladom pre ostatných štúrovcov. Bol tiež jedinečným autorom historickej epiky a historického spevu. (Národná knižnica v Martine zdigitalizovala jeho spevy.)

Tvoril pomaly, jednu básnickú skladbu si aj roky opakoval v pamäti, kým ju položil definitívne na papier. Preto jednotlivé slová, vety a slohy ako celok vyznievajú v dokonalej harmónii, forma býva ľubozvučná, obsah strhujúci, úderný. Mor ho!, podľa staroslovienskeho bojového výkriku Mar ha!, sa stalo nákazlivo obľúbenou skladbou, hoci z historického hľadiska je zápas „slovenského“ kmeňa Lemiakov pod Devínom v 4. storočí proti rímskemu cisárovi Konštantínovi prinajmenšom sporný.

Chalupka si získal Ľudovítov obdiv aj vtedy, keď na jar či v skoré leto 1831 pod vplyvom francúzskej Júlovej revolúcie tajne odišiel bojovať po boku poľských vlastencov proti cárskemu samoderžaviu. Ako prvý štúrovec sa tak postavil so zbraňou v ruke zoči-voči smrti, s úmyslom biť sa za slobodu a spravodlivosť.

V tom istom roku sa vrátil z Haliče s vážnym zranením na krku, ktoré sa mu ozývalo po zvyšok života. Preto je na všetkých obrazoch a fotografiách so šálom okolo krku. V kontaktoch s revolučne naladenými poľskými študentmi pokračoval aj počas štúdií teológie vo Viedni, ale po rokoch v básni Všeslav nazval ich povstanie „nešťastnou vojnou, záhubou slovanskej slobody, keď bojoval brat proti bratovi“. Koncom 30. rokov tušil búrku, aká v Uhorsku nebola od pádu Veľkomoravskej rí­še.

Horná Lehota – Horná Lehota

Pod ďumbierskym masívom na najčestnejšom mieste evanjelického cintorína nad Hornou Lehotou stojí od augusta 1886 štíhly pomník z bieleho mramoru. Pochádza z dielne ostravských bratov Beckovcov. Na rozdiel od iných štúrovských básnikov, napríklad Andreja Sládkoviča, Chalupka netrel biedu. Preto sa mu na pekný náhrobník nemuseli skladať Slováci, ale postavili ho z jeho ušetrených peňazí. Podľa poslednej vôle mu do kameňa vyryli dvojveršie z básne Branko: „Pravde žil som, krivdu bil som, verne národ svoj ľúbil som.“

Vedľa neho leží manželka a za ním má hrob jeho otec Adam. Tiež farár, spolu tu kázali 91 rokov! Keď V Lehote pôsobil v rokoch 1894 a 1895 ako kantor spisovateľ Jozef Gregor-Tajovský, posadil tu tri lipy, za čo ho na súde zažaloval druhý Chalupkov nástupca na fare maďarón Kovács. Tak sa za pár rokov zmenila politická situácia na Slovensku… Ešte na fotografiách z nedávnych liet vidno dva košaté stromy, no teraz tam stojí iba jeden, lebo do toho napravo udrel blesk. Že by rebel Chalupka dosiaľ tam hore niekoho provokoval?

Pochovávali ho v máji 1883 desiati kňazi a zbor učiteľov mu zaspieval štvorhlasne. Dlhánsky smútočný sprievod od kostola až na cintorín sa tiahol celou dedinou. Vtedy pod tunajší cirkevný evanjelický zbor aj z okolitých osád patrilo 4-tisíc duší, dnes sotva 400. Od cintorína je ako na dlani údolie rozdelené podľa konfesií i s dvoma kostolmi, dvoma cintorínmi a zachovanými zrubovými domami so šindľovou strechou.

Hornolehoťania, medzi ktorými sa Chalupka narodil aj zomrel, sa nikdy nepočítali za dedinčanov, ani ľudový kroj nenosili. Obec sa prvýkrát písomne spomína v roku 1406. Až do polovice 16. storočia sa tu ťažilo zlato. Obyvatelia sa zaoberali baníctvom, pastierstvom, drevorubačstvom, v 19. storočí tu bolo významné stredisko tkania plátna, súkna a výroby slávnych čipiek, ktoré chlapi predávali po celej habsburskej monarchii aj na Balkáne, v Rusku a Lombardii. Neskôr zväčša pracovali v Podbrezovských železiarňach.

Z Liptova do jedenástich stolíc

Dynastia Chalupkovcov však nepochádzala z Horehronia. Korene má v inom pôvodne baníckom mestečku na opačnej strane hrebeňa Nízkych Tatier – v Partizánskej Ľupči. Dnes ospalo pôsobiaca dedinka získala mestské privilégiá už v druhej polovici 13. storočia. Pretože tam v súvislosti s ťažbou zlata a striebra povolali majstrov zo Saska, čoskoro ju premenovali na Nemeckú Ľupču. Svoj názov na súčasný zmenila až v roku 1946, v jej širokánskom chotári totiž bolo jedno z najvýznamnejších centier partizánskeho hnutia.

V 16. storočí, keď Ľupčania hromadne prešli na protestantizmus, žil tam mešťan Ján Chalupka a jeho manželka Margita. Ich syn Žigmund, evanjelický kňaz, mal sedem detí. Jeden z nich – Samuel s prispením palatína Juraja Turzu študoval na univerzite vo Wittenbergu. Potom pôsobil ako farár v Liptove, na Orave a v Trenčíne. Písal barokovú náboženskú literatúru silne slovakizujúcim jazykom.

Rodina sa rozvetvila, mnohí muži pôsobili ako farári, rektori a literáti v jedenástich stoliciach Horného Uhorska. To sa už dozvedáme od Adama Chalupku, ktorý spracoval históriu svojho rodu. Narodil sa v roku 1767 v Nemeckej Ľupči klobučníkovi Michalovi a Eve Kusej. Okrem dvoch párov dvojičiek, ktoré žili iba niekoľko hodín, mal päť detí: Jána, Karolínu, Zuzanu a Adama (až na Jána zomreli ako mladí) a nakoniec poškrabka Samuela. Adam bol najprv učiteľom v Hornej Mičinej, od roku 1792 až do svojej smrti kňazom v Hornej Lehote – 48 rokov! Venoval sa tiež náboženskej literatúre, ľudovému liečiteľstvu a bylinkárstvu. Keď sa dozvedel, že Samo je v poľskom povstaní zranený, poslal poňho voz a doma ho liečil. Mal veľkú knižnicu s vyše 1 500 zväzkami, ktorú spolu s farou zdedil v roku 1840 najmladší syn.

Ján Chalupka, narodený v Hornej Mičinej v roku 1791, bol o 21 rokov starší ako jeho brat Samo. Prvý slovenský dramatik, ktorého frašky a veselohry zľudoveli a doteraz sa hrávajú v ochotníckych i profesionálnych divadlách. Premiéra Kocúrkova v Liptovskom Sv. Mikuláši v roku 1830 mala široký ohlas, no úrady ju zakázali. Najprv bol učiteľom v Radvani, vo Viedni a vo viacerých slovenských mestách (na kežmarskom lýceu prednášal aj Samovi). Ako absolvent teológie a filozofie na univerzite v Jene sa stal roku 1824 farárom v Brezne, kde roku 1871 zomrel.

Ovládal dvanásť jazykov, verejne kritizoval maďarský šovinizmus a anonymne vydával satirické národnoobranné a protimaďarizačné brožúry. V roku 1842 sa stal členom deputácie národovcov, ktorá na cisárskom dvore vo Viedni predložila Slovenský prestolný prosbopis. Angažoval sa aj v revolúcii 1848–1849, v memorandovom hnutí a neúspešne presadzoval, aby Matica slovenská sídlila v Brezne. Mal syna Adama Jána, ktorý skonal ako dieťa. Dve dcéry – Ľudmila a Ema sa síce vydali, ale pomerne krátko nato bezdetné zomreli. Horehronská vetva Chalupkovcov tak vymrela po meči i po praslici.

 

Zo života Sama Chalupku

  • Narodil sa 27. februára 1812 v Hornej Lehote v rodine evanjelického farára a literáta Adama Chalupku.
  • Základné vzdelanie získal od otca, študoval na nižšom gymnáziu v Šajovskom Gemeri, na lýceu v Kežmarku a v Rožňave, od roku 1827 na lýceu v Bratislave (filozofia a teológia).
  • Roku 1829 jeden z iniciátorov založenia Spoločnosti reči a literatúry česko-slovenskej, v rokoch 1831–1832 jej podpredseda. Členom tajného spolku Vzájomnosť (1837) a Tatrín (1844).
  • Na jar alebo začiatkom leta 1831 tajne odišiel do Poľska, kde sa zúčastnil na povstaní proti cárskemu samoderžaviu. Vrátil sa zranený, po uzdravení štyri roky súkromný vychovávateľ v Demänovej, aby si nasporil peniaze na ďalšie štúdium.
  • Po absolvovaní teologickej fakulty vo Viedni 11. júla 1834 navštívil v Budapešti Jána Kollára, ktorý mu v tom istom roku uverejnil v Národných spievankách tri básne, a nastúpil na miesto kaplána v Chyžnom. Odtiaľ poslal Štúrovi list s naliehaním, aby sa z miesta úradníka v Zay Uhrovci neodkladne vrátil na bratislavské lýceum.
  • Roku 1836 mu v almanachu Plody vyšli debutové básne, stal sa farárom v Jelšavskej Teplici, kde sa o rok oženil s Eufrozínou Turanskou.
  • Po otcovej smrti v roku 1840 prevzal na 43 rokov evanjelickú faru v Hornej Lehote.
  • Počas revolúcie 1848–1849 pred hroziacim väznením ušiel na Oravu a do Liptova, kde Hurbanovi pomáhal verbovať dobrovoľníkov do vojska. V marci 1849 bol členom slovenskej deputácie vo Viedni.
  • Spoluautor Memoranda slovenského národa (1861) a účastník založenia Matice slovenskej (1863). Opäť začal časopisecky publikovať. Roku 1868 vydal jedinú zbierku poézie Spevy, ktorá vyvolala veľký ohlas najmä medzi mládežou.
  • 13. januára 1881 Chalupkovi zomrela manželka, ktorá „tešila sa zriedkavej oddanosti tamojšieho obyvateľstva“. Nasledoval ju 19. mája 1883 (zápal močového mechúra).

 

Na titulnej fotografii:

Samo Chalupka.

Zdroj: Národná knižnica v Martine

 

CELÝ PRÍBEH SAMA CHALUPKU

ČÍTAJTE NA PORTÁLI DENNÍKA PRAVDA

http://zurnal.pravda.sk/spolocnost/clanok/367135-samo-chalupka-velky-bard-pravdy-z-horskych-zakuti/