Slováci vo vojne s Hitlerom a proti nemu

Nakoľko boli Slováci oslobodení od fašizmu a nakoľko sa od neho oslobodili sami? Aj na túto otázku odpovedá v našom rozhovore k 70. výročiu ukončenia druhej svetovej vojny historik Jozef Bystrický z Vojenského historického ústavu v Bratislave. V denníku PRAVDA sa s ním pozhováral publicista VLADIMÍR JANCURA.

Ako pokročil za tie desaťročia historický výskum príčin vzniku vojny? Nie je to tak, že čím viac sa od nej vzďaľujeme, tým je menej jasné, čo ju spôsobilo?
Nedá sa povedať, že by v posledných dvoch-troch desaťročiach vo vedeckom výskume príčin vzniku 2. svetovej vojny došlo k nejakým zásadne novým objavom. Skôr sa v poslednom čase stretávame so snahou niektorých politikov účelovo využívať túto problematiku, respektíve jej obsahovo zúženú prezentáciu pri „zdôvodňovaní“ svojich politických zámerov a cieľov, predovšetkým v oblasti zahraničnej politiky. Vo všeobecnosti sa uznáva, že prvotné príčiny vzniku 2. svetovej vojny spočívajú už vo výsledkoch a dôsledkoch 1. svetovej vojny, v nestabilnosti versaillského systému, ktorý podkopávali najmä revanšistické snahy Nemecka po nástupe Adolfa Hitlera k moci v roku 1933. Nemecko sa nezmierilo so stratou svojich kolónií ani časti svojho predvojnového územia, s existenciou demilitarizovaného pásma na pravom brehu Rýna a obmedzeniami pri výstavbe ozbrojených síl. Nespokojné s dôsledkami vojny boli aj Maďarsko, Turecko a Bulharsko.

Akú úlohu zohrala pri rozpútaní globálnej vojny svetová hospodárska kríza v rokoch 1929 – 1935?
Značnú, lebo významne prispela k snahám o nové prerozdelenie a usporiadanie sveta, o získanie nových trhov a zdrojov surovín. Nasledoval rad medzinárodných konfliktov, ktoré postihli nielen Európu, ale aj Afriku a Áziu.

Možno nezaškodí si ich pripomenúť…
Už v septembri 1931 Japonsko napadlo Čínu a obsadilo Mandžusko, v októbri 1935 Taliansko napadlo Etiópiu, v júli 1936 došlo v Španielsku k povstaniu fašistických síl vedených generálom Francom, ktoré prerástlo do občianskej vojny, v marci 1938 Nemecko uskutočnilo anšlus Rakúska, pred koncom septembra 1938 bola podpísaná Mníchovská dohoda, ktorá otvorila cestu k revízii hraníc v Európe a v novembri toho istého roka došlo k prvej Viedenskej arbitráži, v marci 1939 Maďarsko obsadilo Podkarpatskú Rus a Nemecko obsadilo Klaipėdu, v apríli 1939 Taliansko okupovalo Albánsko. V Ázii v júli 1937 Japonsko zaútočilo na Čínu, na konci júla 1938 v priestore jazera Chasan japonské vojská vtrhli na územie Sovietskeho zväzu a v máji 1939 pri rieke Chalchin-gol zaútočili na Mongolsko. Na konci reťaze týchto ozbrojených konfliktov a vojen bol útok vojsk nacistického Nemecka a spolu s nimi aj vojsk vtedajšej Slovenskej republiky na Poľsko, ktorým sa začala 2. svetová vojna.

Dalo sa jej vôbec predísť, keby západné mocnosti zaujali tvrdší postoj voči hitlerovskému Nemecku pri rokovaniach v Mníchove a keby nevznikol pakt Molotov-Ribbentrop?
Odpovedať na takto postavenú otázku možno len hypoteticky. V situácii, keď sa Spoločnosť národov nedokázala zjednotiť na prijatí účinných opatrení voči iniciátorom ozbrojených konfliktov a západné mocnosti uskutočňovali politiku uzmierovania voči nacistickému Nemecku a jeho spojencovi Taliansku, vývoj udalostí smeroval k vzniku dosiaľ najničivejšej vojny v histórii ľudstva. A to vrátane podpísania paktu Molotov-Ribbentrop, čiže zmluvy o neútočení medzi Nemeckom a Sovietskym zväzom, ku ktorému došlo po stroskotaní rokovaní Sovietskeho zväzu s Veľkou Britániou a Francúzskom v auguste 1939. Tu je však namieste pripomenúť, že podobné dohody s Nemeckom mali uzatvorené aj iné štáty.

Napríklad?
Už v januári 1934 bol podpísaný nemecko-poľský akt o neútočení, na konci septembra 1938 bola podpísaná anglo-nemecká deklarácia o neútočení a na začiatku decembra 1938 francúzsko-nemecká deklarácia o neútočení.

Ich súčasťou však neboli tajné dodatky o rozdelení sfér vplyvu…
V tom práve spočíval zásadný rozdiel. K nemecko-sovietskej dohode bol pripojený aj tajný protokol o hraniciach sfér vplyvu v oblasti pobaltských krajín, o sovietsko-poľských hraniciach zhruba na Curzonovej línii stanovenej Radou Dohody za východnú hranicu Poľska v decembri 1919 a o záujme Sovietskeho zväzu o Besarábiu. K tomu však prišlo v čase, keď už bol Hitlerom schválený plán útoku na Poľsko a nemecké ozbrojené sily boli pripravené na jeho realizáciu.

Čím sa najviac líšila druhá svetová vojna od prvej a od všetkých veľkých ozbrojených konfliktov? Historik Ľubomír Lipták ju v známej eseji kedysi nazval "inou vojnou“. V čom bola podľa vás iná?
Medzi najväčšie odlišnosti patrí jej priestorový rozmach, počet krajín a vojsk na nej zúčastnených, ničivé účinky v nej použitých zbraní a bojovej techniky, ničenie zázemia protivníkov útokmi na jeho mestá, priemyselné podniky, dopravnú sieť a iné dôležité objekty, vysoké straty civilného obyvateľstva spôsobené nielen bojovými akciami, ale aj terorom a zámernou fyzickou likvidáciou v koncentračných táboroch.

Dokonca priemyselným spôsobom vyhladzovania celých národov v plynových komorách. Čím sa však táto vojna odlišovala od predchádzajúcich z vojenskohis­torického hľadiska?
Zásadne vysokým stupňom motorizácie vojsk, využívaním rádiových prostriedkov spojenia, rozsiahlym používaním letectva pri podpore bojovej činnosti pozemných vojsk a ničení zázemia protivníka, nasadením lietadlových lodí do námorných bitiek, ale aj použitím principiálne nových zbraní na samom konci vojny – atómových bômb a napalmu.

Aké poučenia si z nej odniesli vojenskí stratégovia a zbrojári?
Poznatky z vedenia bojovej činnosti vojenskí odborníci zužitkovali predovšetkým pri rozvíjaní teórie a praxe vojenského umenia, ako aj pri vývoji nových druhov zbraní a bojovej techniky.

A poučilo sa aj ľudstvo ako celok?
Ak si všímame využívanie ozbrojeného násilia pri riešení súčasných politických a iných problémov v rôznych krajinách a častiach sveta, môžeme dôjsť až k pesimistickému záveru, že ľudstvo sa z histórie 2. svetovej vojny nijako zvlášť nepoučilo.

 

Na titulnej fotografii:

Vojenský historik Jozef Bystrický.

Autor: Ivan Majerský, Pravda

 

CELÝ ROZHOVOR ČÍTAJTE

NA PORTÁLI DENNÍKA PRAVDA

http://zurnal.pravda.sk/rozhovory/clanok/354147-slovaci-vo-vojne-s-hitlerom-a-proti-nemu/

 

Jozef Bystrický (1950)

vojenský historik

  • V rokoch 1973–1990 bol postupne odborným asistentom a docentom katedry dejín a vojenského umenia na vojenských vysokých školách.
  • V rokoch 1990 – 1994 pôsobil ako vedecký pracovník Vojenského historického ústavu v Prahe a oddelenia vojenských dejín Slovenska v Bratislave.
  • Od roku 1994 až dodnes pôsobí takmer nepretržite ako vedecký pracovník vo Vojenskom historickom ústave v Bratislave, z toho v rokoch 1994 – 2001 a 2003 – 2008 ako jeho riaditeľ.
  • Vo vedeckej činnosti sa dlhodobo zaoberá dejinami druhej svetovej vojny s dôrazom na československý vojenský zahraničný odboj, ozbrojený protifašistický odboj na Slovensku, výstavbu a nasadenie slovenskej armády v rokoch 1939 – 1945.
  • Je autorom a spoluautorom viacerých vedeckých monografií. Z ostatného obdobia spomeňme aspoň Vojenské osobnosti československého odboja 1939 – 1945 (v roku 2005 vyšla v češtine), Ozbrojené sily Slovenskej republiky. História a súčasnosť (v roku 2005 vyšla aj v angličtine), Kolaborácia a odboj na Slovensku a v krajinách nemeckej sféry vplyvu (2009), Od priesmyku Predeal po Kurovské sedlo. Boje vo východných Karpatoch v roku 1944 (2011), Vojenské dejiny Slovenska a Slovákov slovom a obrazom (2013), Pramene k vojenským dejinám Slovenska. 1. čs. armádny zbor v ZSSR a jeho účasť na oslobodzovaní Slovenska (2014).
  • Je členom vedeckej rady Múzea SNP v Banskej Bystrici, členom slovensko-ruskej a slovensko-rumunskej komisie historikov.