Slovákov dala dokopy s Čechmi Amerika

Požadovali spojenie českého a slovenského národa vo federatívnom zväzku. Vzor videli v personálnej únii Švédska a Nórska z rokov 1814 – 1905, ale s britskou demokraciou. Slovensko malo mať vlastný snem, svoju štátnu správu, úradným jazykom by bola slovenčina. Predstavitelia oboch krajanských komunít to pred 100 rokmi slávnostne potvrdili podpismi pod dohodou v americkom meste Cleveland. V prílohe VÍKEND denníka PRAVDA o tom napísal publicista VLADIMÍR JANCURA.

Áno, iniciatívy oslobodenia Slovákov a Čechov spod rakúsko-uhorského národnostného útlaku sa ujali prisťahovalci – Amerikáni. A kuli železo, kým bolo horúce. Už dva mesiace po vypuknutí prvej svetovej vojny pozdvihli zástavu národnooslobod­zovacieho zápasu najprv americkí Slováci. Ako keby tušili, že vojnový požiar umožní zboriť habsburskú ríšu, tento "žalár národov“, a na jeho troskách vybudovať nové štáty. "Cítime to ťažké položenie našich bratov za morom,“ stálo v Memorande Slovenskej ligy z augusta 1914, "počujeme volania miliónov našej rodnej brati, ešte vždy stonajúcej pod tlakom neľudských zákonov a tyranie privilegovanej triedy.“

A čo sa s tým dalo robiť? "Žiadame pre slovenský národ úplnú samosprávu a voľnosť sebaurčenia tak na politickom, ako aj na kultúrnom a hospodárskom poli,“ proklamovali autori Memoranda. Adresovali ho vláde USA a celej americkej verejnosti, lebo "srdce Amerikána vždy bilo súcitne s potlačenými národmi sveta,“ zdôraznili, "a Amerikáni boli vždy ochotní poskytnúť takým národom nielen mravnú, ale i hmotnú pomoc“.

Predpokladá sa, že Memorandum koncipoval predovšetkým Ivan Daxner (1860 – 1935). Kto o ňom dnes na Slovensku vie? Bol to syn Štefana Marka Daxnera, kapitána slovenského dobrovoľníckeho zboru v revolučnom roku 1849. Preto nečudo, že Memorandum kopírovalo do istej miery Žiadosti slovenského národa z dielne štúrovcov, ktoré vtedy tak spupne odmietla vláda v Pešti.

Kedy sa dostal Daxner mladší do Ameriky? Až v roku 1913, na vrchole vysťahovaleckej vlny. Predtým urobil kariéru v Hornouhorskej banke Tatra. V roku 1903 sa dostal do jej vedenia (direktória) v Martine, o dva roky neskôr ho zvolili za jej generálneho riaditeľa. Do Pittsburghu prišiel Daxner vyrovnať pôžičku, ktorú banka poskytla Petrovi Rovniankovi (1867 – 1933), spoluzakladateľovi Slovenskej ligy, a už tam zostal až do roku 1925. Nuž, a tento človek bol nielen autorom, respektíve spoluautorom Memoranda, ale aj signatárom Clevelandskej dohody.

Slovenská liga v Amerike vznikla v roku 1907, aj pod vplyvom tragédie v Černovej, a do osudného výstrelu na cisárskeho následníka v Sarajeve stihla zastrešiť takmer všetky slovenské krajanské spolky. To nemožno povedať o organizáciách českej komunity, ktorým podobný strešný orgán chýbal. A to aj v čase, keď si predstavitelia Ligy už plne uvedomili, že bez spojenca sa národnooslobod­zovací zápas Slovákov úspešne vybojovať nedá, a hľadali vhodného partnera.

O tom, že ho treba hľadať medzi Čechmi, už neboli pochybnosti prinajmenšom od decembra 1914 . O pol roka neskôr vzniklo v Chicagu České národné združenie, ktoré zastupovalo celú českú komunitu v Spojených štátoch. Konečne bolo s kým rokovať.

Kedy Slováci prestali byť „Hunkies“

Chicago, Pittsburgh či Cleveland patrili vtedy medzi mestá s výrazným sústredením našich krajanov, s najväčšími "slovenskými kolóniami“- ako sa národnostným komunitám vtedy hovorilo – v USA. Podľa štatistík žilo v roku 1910 v Spojených štátoch okolo 550-tisíc slovenských prisťahovalcov. Pre lepšiu predstavu, celé Horné Uhorsko (Felvidék) malo v tom istom čase približne tri milióny obyvateľov, z toho asi dve tretiny Slovákov. Len v Clevelande žilo okolo 40-tisíc Slovákov a približne dvakrát toľko Čechov.

V tomto druhom najväčšom meste štátu Ohio pôsobil dlhé roky Štefan Furdek (1855 – 1915), katolícky kňaz rodom z Trstenej, spoluzakladateľ Slovenskej ligy i Matice slovenskej v Amerike. Volali ho „otec amerických Slovákov“ a keď deväť mesiacov pred definitívnym zblížením s českou krajanskou reprezentáciou a pred podpisom dohody o spoločnom odboji zomrel, prišlo na poslednú rozlúčku s ním do Clevelandu okolo 10-tisíc ľudí. "Vo štvrtiach obývaných slovenským živlom boli počas pohrebu všetky obchody zatvorené,“ napísal 27. januára 1915 časopis Jednota, vychádzajúci v Clevelande. "Biskupský vikár, ktorý slúžil rekviem, poznamenal, že takú obrovskú účasť nevidel ani na pohreboch amerických biskupov.“

Čím si Furdek získal takúto úctu? Ako prvému predsedovi Ligy sa mu podarilo zoskupiť pod jej zástavy takmer 100-tisíc Slovákov, organizovaných v rôznych krajanských spolkoch: katolíkov i evanjelikov, socialistov i liberálov, mužov i ženy. Liga vydávala prostredníctvom svojich spolkov šesť denníkov a množstvo časopisov, ktorých ročný súhrnný náklad prevýšil 300-tisíc. Na porovnanie: ročný náklad všetkých slovenských periodík v Uhorsku v tom čase dosiahol sotva 40-tisíc (údaje sú za rok 1914).

Americkí Slováci nielen dreli „od vidím do nevidím“, ale aj čítali, vzdelávali sa, politicky dozrievali a angažovali sa, skrátka prechádzali významnou civilizačnou zmenou. „V Uhorsku ani pochopu o tom nemajú, ako je tu ľud organizovaný a na akom základe,“ hlásil svojej vrchnosti rakúsko-uhorský konzul v Pittsburghu. „Sedliak, ktorého doma poznali ako najposlednejšieho človeka v dedine, dnes predsedá na schôdzach spolkov, ktoré majú aj vyše sto členov.“

Ešte na prelome 19. a 20. storočia prezývali v Amerike všetkých imigrantov z Uhorska, a teda aj Slovákov, "Hunkies“. Prezývka Hunky označovala primitívneho, nevzdelaného a neohrabaného robotníka, spoliehajúceho sa iba na svoje svaly a ochotného najímať sa do práce za dumpingové mzdy. Tento Hunky však zrazu spoznal, že v organizácii je sila, získal sebavedomie a pocítil aj čosi ako hrdosť na svoj pôvod. Podľa jedného zo spolutvorcov Memoranda Karola Belohlávka sa naši krajania v USA stávali národne uvedomelými až vtedy, keď sa Slovák štrajkokaz pretavil do tvrdého jadra robotníckych štrajkov. Predelom v tomto ohľade bol štrajk pensylvánskych baníkov v roku 1902. Zúčastnilo sa na ňom takmer 50-tisíc Slovákov.

Ale vráťme sa do Clevelandu. Už v roku 1915 bolo mesto dôležitým priemyselným centrom. Medzi firmami tu dominovali rafinérie prvého amerického trustu Standard Oil Co. Patril Johnovi D. Rockefellerovi, ktorého majetok štyri roky predtým dosiahol hodnotu jednej miliardy dolárov. Ale väčšiu slávu priniesli Rockefellerovi jeho filantropické aktivity. Na charitu, do kultúry a športu vložil ťažké milióny. Cleveland v tom čase prekvital, čo sa prejavilo aj v živote tamojšej slovenskej "kolónie“. Ako spomínal Rovnianek, "začala pravidelne usporadúvať koncerty, zábavy, spevokoly, divadelné hry“. Pričom účasť bola "obrovská“ a "okrem našich sa slávností zúčastnilo veľa prominentných Čechov“.

Tak sa obe komunity postupne zbližovali. A podobne to prebiehalo v Pittsburghu, New Yorku, Chicagu, vo Filadelfii i v ďalších mestách.

Dohoda sa stáva zdrapom papiera

V čase vzniku Clevelandskej dohody bol predsedom Slovenskej ligy Albert Mamatey (1870 – 1923). Rodák z Kláštora pod Znievom, pôvodným povolaním zámočník sa po príchode do USA v roku 1893 postupne vypracoval na redaktora a vydavateľa niekoľkých krajanských časopisov i na schopného organizátora spolkovej činnosti.

Pri koncipovaní projektu budúceho štátneho útvaru vychádzal Mamatey očividne z amerických skúseností, veď aj ho nazval Spojené štáty česko-slovenské. "Tvorili by sme s Čechmi jeden štátny federatívny celok, ale okrem toho by sme mali svoju samosprávu, do ktorej by sa nám bratia Česi nesmeli pliesť,“ vysvetľoval členom vedenia Ligy. "Práve tak ako Illinois alebo Pensylvánia sa nemôžu a nesmú pliesť do vnútorných záležitostí štátu New York.“

Zástupcovia Slovenskej ligy a Českého národného združenia sa zišli v Clevelande na brehu Erijského jazera v dňoch 22. a 23. októbra 1915. Dohoda bola podpísaná 25. a nie 22. októbra, ako nesprávne uvádzajú viaceré zdroje vrátane niektorých odborných. Signatármi za slovenskú stranu boli Mamatey a Daxner (v tom čase tajomník Slovenskej ligy), za českú – lekár Ludvík Fisher a novinár Josef Tvrzický-Kramer.

Dohoda (nazývaná aj uznesením), ku ktorej obe strany v Clevelande dospeli, je veľmi stručná, obsahuje päť heslovitých ustanovení – požiadaviek. Okrem štátnej nezávislosti a federatívneho usporiadania ešte všeobecné volebné právo a demokratickú formu vlády. V záverečnom ustanovení sa prízvukuje, že "tieto body tvoria základ obapolnej dohody a môžu byť doplnené, poťažne rozšírené len na základe dorozumenia sa oboch stránok“.

 

Na titulnej fotografii:

Milan Rastislav Štefánik (v strede), Albert Mamatey (vľavo vedľa Štefánika) a Ivan Daxner (druhý sprava) vo Washingtone v roku 1917.

Autor: MRSTEFANIK.SK

 

CELÝ ČLÁNOK ČÍTAJTE

NA PORTÁLI DENNÍKA PRAVDA

http://zurnal.pravda.sk/neznama-historia/clanok/372722-slovakov-dala-dokopy-s-cechmi-amerika/