Slovenské slovo v Rádiu Našice: 36 rokov o živote Slovákov v Chorvátsku
Významným prostriedkom na podnecovaní slovenského národného povedomia, zvyšovaní úrovne a kultúry slovenského jazyka, ako aj informovanosti a vzájomnej komunikácie slovenskej národnostnej menšiny v Chorvátsku sú médiá. Ku kľúčovým sa radí najmä kultúrno-spoločenský mesačník Slovákov v Chorvátsku PRAMEŇ a rádiá, ktoré pravidelne vysielajú aj v slovenčine. Prvým z nich, ktorý významne a pozitívne vplýva najmä na spolkový a kultúrny život Slovákov v Chorvátsku, bolo RÁDIO NAŠICE. O jeho vzniku, význame a posolstvách píše Mgr. RUŽICA VINČAKOVÁ, vedúca Ústrednej knižnice Slovákov v Chorvátsku.
36 rokov slovenského slova na Rádiu Našice
(krátky historický prehľad prvej rozhlasovej relácie v slovenskom jazyku v Chorvátsku)
Mgr. Ružica Vinčaková, vyššia knihovníčka
vedúca Ústrednej knižnice Slovákov v Chorvátsku
So zvýšením aktivity slovenskej komunity v Chorvátsku, najmä po roku 1992 a založení Zväzu Slovákov (vtedy Matice slovenskej v CHR), sa čoraz dôležitejším stáva spravodajstvo a informovanie o kultúrno-spoločenskom živote a aktivitách Slovákov v Chorvátsku.[1] Správy o početných a rôznorodých podujatiach v rámci slovenskej komunity sa pre jej geografickú rozptýlenosť najrýchlejšie a najľahšie podávali prostredníctvom prostriedkov verejného informovania, v prvom rade rozhlasu. Rozhlas ako médium mal, a napriek novým technológiám a spôsobom komunikácie ešte stále má, veľkú úlohu v spravodajstve a šírení informácii v spoločnosti. Jeho potenciál veľmi skoro využili aj menšinové inštitúcie v Chorvátsku.
Prvé verejné rozhlasové vysielanie v bývalej Juhoslávii sa uskutočnilo 1926 na Rádiu Záhreb.[2] V oblastiach, v ktorých žili príslušníci národnostných menšín, vysielali rozhlasové stanice od začiatku pôsobenia aj relácie v jazyku menšín. Tak napr. Taliani v Pule mali vysielanie vo svojom jazyku už v roku 1945, rovnako ako aj Maďari v Osijeku. Česká menšina v Daruvari toto právo začala využívať od roku 1968 a Rusíni a Ukrajinci vo Vukovare 1969. Slovenský jazyk v rozhlase bol zastúpený v českom Daruvare (od r. 1968) a multietnickom Vukovare (od r. 1979), ale prvá samostatná, ucelená relácia v slovenskom jazyku sa začala vysielať až v Našiciach v roku 1979.[3]
Každá rozhlasová stanica, ktorá vysielala v menšinovom jazyku, tento program prispôsobovala svojim možnostiam a potrebám príslušníkov menšiny a naň najviac vplývali financie a personálne obsadenie. Preto programové koncepcie menšinových relácii často boli nejednotné a rôznorodé.
Slovenská rozhlasová reláciá na Rádiu Našice sa zo začiatku zakladala na podávaní faktografických údajov a zaujímavostiach zo slovenskej kultúry, histórie a jazyka. V priebehu niekoľkých rokov sa toto vysielanie premenilo na ozajstnú informačnú reláciu založenú na aktívnej novinárskej práci, ale tento proces trval, lebo naň vplývali mnohé faktory – spoločensko-politické pomery v štáte, rozvoj a premeny v samotných menšinových spoločenstvách, časté personálne zmeny a s nimi spätý individuálny vzťah každého redaktora a hlásateľa relácie.
Slovenskú rozhlasovú reláciu v Našiciach podnietili ešte v sedemdesiatich rokoch minulého storočia samotní príslušníci menšiny, v čom ich podporila vtedajšia mestská samospráva. Rozhlasová stanica Našice pohotovo prijala návrh a zabezpečila materiálno-technické podmienky, zatieľ čo slovenská menšina mala vo svojich radoch nájsť vhodnú osobu na vykonávanie tejto práce. Menšinová relácia mala sledovať činnosť spolkov a inštitúcii v našickom kraji – predovšetkým slovenských folklórnych spolkov, základných škôl, Matíc slovenských a Zväzu Slovákov, lokálnej samosprávy, knižnice, múzea. Reláciu od prvého dňa po súčasnosť pripravovali a moderovali ochotníci (amatéri) popri svojom zamestnaní; boli to ľudia rôznych povolaní, ktorí museli spĺňať jediný predpoklad – dobre ovládať slovenský jazyk. Aj keď väčšina slovenského obyvateľstva v Chorvátsku, tak aj okolí Našíc, dedinách Jelisavec a Markovec, komunikuje v archaickej a sčasti asimilovanej slovenčine, slovenská rozhlasová relácia v Našiciach realizuje sa výlučne v spisovnej jazykovej podobe. Z obsahovej strany relácia predovšetkým informuje o aktualitách zo života Slovákov v našickom kraji, niekedy aj širšie, o udalostiach, slávnostných podujatiach, prezentuje slovenské ľudové tradície a zvyky, pripravuje príspevky v teréne, rozhovory, hrá pôvodnú slovenskú hudbu. Slovenská rozhlasová relácia v Našiciach bola iniciovaná, aby uspokojovala infrmačno-zábavne potreby v materinskom jazyku a aby zároveň pozdvihovala jazykovú úroveň obyvateľov slovenského pôvodu.
Počas 35 rokov pôsobenia slovenského rozhlasového vysielania v Našiciach sa vystriedalo viacero redaktorov a hlásateľov, ktorí na ňom zanechali svoju osobnú pečať a s maximálnym vynaložením osobného úsilia aj jedinečný príspevok k slovenskej kultúre a informovaní v našickej oblasti. Prvá rozhlasová relácia v slovenskom jazyku v Našiciach bola odvysielaná 23. septembra 1979 a pripravila ju Margita Žagarová,[4] profesorka slovenského jazyka a hudby z Bánoviec nad Bebravou v Slovenskej republike, ktorá sa výdala do našej krajiny a pracovala ako učiteľka v základných školách v Jelisavci, Markovci a Našiciach. Margita Žagarová (rod. Závadská) svojou odbornou a pedagogickou činnosťou a vedomosťami značne prispela k rozvoju kultúrneho života Slovákov v našickom kraji a zostane zapísaná ako prvá redaktorka a hlásateľka týždennej polhodinovej relácie v slovenskom jazyku v Našiciach.
Po Margite Žagarovej, ktorá pripravovala reláciu v rokoch 1979 až 1981 a potom od r. 1986 do r. 1990, na slovenskom vysielaní v Našiciach spolupracovali (kratší alebo dlhší čas) aj mnohí ďalší. Do histórie slovenského rozhlasu v Chorvátsku sa tak zapísali nasledujúci redaktori a hlásatelia: Branka Kandžerová, profesorka slovenčiny z Jelisavca (redaktorka a hlásateľka v rokoch 1982 – 1983), Vlatko Miksad, profesor slovenčiny z Iloku (redaktor a hlásateľ v rokoch 1984 – 1985), Josip Waller, profesor histórie z Našíc (redaktor) a Ružica Vinčaková, profesorka slovenčiny z Jelisavca (prekladateľka správ a hlásateľka v rokoch 1995 – 2000). Dvojica Waller – Vinčaková po piatich rokoch (2000) do vysielania zapojili aj externých spolupracovníkov: Vesnu Baksovú, profesorku strojárstva z Markovca Našického a Sandru Kráľovú, študentku z Markovca Našického. Bola to prvá viacčlenná redakčná rada slovenskej relácie v Našiciach. Po jednoročnej prestávke (2001) od r. 2002 do r. 2008 sa redaktorkou a hlásateľkou stala choreografka z Markovca Našického Daša Silađiová Kráľová, ktorá relácii dala názov Kvapky slovenského života. Po nej bol v rokoch 2009 – 2010 redaktorom Željko Brnjik z Jelisavca, ktorý tiež založil viacčlennú redakciu v zložení: hlásateľky, stredoškoláčky Ena Brnjiková z Jelisavca a Jelena Kubašová z Markovca Našického a prekladateľka a lektorka Ružica Vinčaková. Niekoľko relácii v roku 2010 pripravili a moderovali Andrej Kuric, predseda Zväzu Slovákov (z Osijeku) a Branka Baksová, tajomníčka Zväzu Slovákov (z Markovca Našického). Od konca 2010 do konca 2013 slovenskú reláciu znovu pripravuje a realizuje Daša Silađiová Kráľová a po nej túto prácu preberá Darinka Labudiková (choreografka zo Slovenska s dočasným pobytom v Jelisavci), ktorá sa jej venuje do polovice r. 2014. Reláciu potom znovu (dočasne) pripravuje a moderuje Ružica Vinčaková, vedúca Ústrednej knižnice Slovákov v Chorvátsku, až kým sa spravodajstva koncom 2014 neujala Tatjana Buhová, slovakistka a muzeologička z Markovca Našického. Tatjana Buhová je redaktorkou a hlásateľkou vysielania v slovenskom jazyku aj v súčasnosti.
Na realizácii slovenskej relácie na Rádiu Našice sa podieľali všetci zamestnánci rádia. Za podpory riaditeľov Antuna Dalšašu (1979. – 1985.), Zorana Miljkovića (1985. – 1990.), Katice Šimašekovej (1990. – 2014.) a Tomislavy Justićovej (2015. – ), v príprave často pomáhali aj novinárka Ninoslava Pavlusová (rod. Hećimovićová, pôvodom Slovenka z Markovca Našického) a Ivica Martinović, techník, ktorý nahral prvú reláciu a väčšinu nasledujúcich na začiatkoch vysielania. Pomoc v príprave zvukových záznamov poskytovali novinári Asja Godžirová, Robert Rigo a občasne Kristijan Katarinček. Dnes reláciu nahráva a pripravuje zvukový techník Krunoslav Jakobek, v čom mu niekedy pomáha Nikola Ivković.
Rozhlasové relácie a spravodajstvo v jazyku národnostných menšín je súčasťou verejného informovania a jeho základnou úlohou je uspokojovanie informačných a kultúrnych potrieb príslušníkov menšinového spoločenstva. V národnodnostne zmiešanom prostredí, akým je mesto Našice, takéto relácie dali veľký prínos k voľnému rozvoju a používaní materinského jazyka, kultúre, vzdelávaní a národnostnej identite. Rozhlas spolu s ostatnými médiami a prostriedkami komunikácie vlastne najviac prispel k vytváraniu multietnickej a multikultúrnej idey modernej spoločnosti a výsledky tejto činnosti vidíme práve v dlhoročnej práci a rozvoji slovenskej relácie na rozhlasovej stanici Našici.
Po Našiciach sa relácie v slovenskom jazyku začali postupne vysielať aj v iných mestách: Rádio Osijek (2002), Rádio Ilok (krátke správy od 2003 a hodinová relácia od 2005), Rádio Đakovo („Zvečera je naša pieseň“ 2006), Rádio Slatina (2009).
Mgr. Ružica Vinčaková, vyššia knihovníčka
vedúca Ústrednej knižnice Slovákov v Chorvátsku
Na titulnej fotografii:
Redakčná rada Rádia Našice v roku 2000: Ružica Vinčaková, Josip Waller a Vesna Baksová.
ČLÁNOK O RÁDIU NAŠICE V PDF
ILUSTRÁCIE K ČLÁNKU
[1] Podľa oficiálnych údajov z roku 2011, v CHR žije 4753 príslušníkov slovenskej menšiny, z čoho takmer tretina v našickej oblasti (najmä osadách Jelisavec i Markovec Našički, kde sa prisťahovali koncom 19. stor). Od roku 1992. začal vychádzať – pri už existujúcej rozhlasovej relácii – len jeden prostriedok verejného informovania v slovenskom jazyku, časopis Prameň
[2] http://www.hrt.hr/povijest/povijest-hrt-a-2
[3] Dokument Pracovnej skupiny Odboru pre medzinárodné vzťahy, Odboru pre informovanie Parlamentu a Rádia Záhreb: INFORMACIJA O RADIJSKIM I TELEVIZIJSKIM EMISIJAMA NA JEZICIMA NARODNOSTI U SR HRVATSKOJ, Zagreb, ožujka 1985.
[4] Arhiva rádia Našice – Dokumentačný list a Evidenčný list programu 23.9.1979.