Spisovateľka Jaroslava Blažková: V Bratislave som bola bohémkou, v Kanade ma obliekali do kroja

Spisovateľka Jaroslava Blažková prežila v Bratislave najkrajšie aj najplodnejšie dni svojho života. Po emigrácii v roku 1968 sa však jej novým domovom stala Kanada a dnes, vo veku 81 rokov sa vracia už len na návštevy. Obvykle pri príležitosti krstu niektorej zo svojich kníh, ktoré neprestáva písať po slovensky a so zreteľom na slovenského čitateľa. No jej posledná návšteva – po dlhých šiestich rokoch – bola vraj celkom neplánovaná. Autorku, ktorá stála pri zrode modernej detskej literatúry, na ňu prehovoril syn, aby ju na Slovensku napokon aj sprevádzal. Zhodou okolností sa termín návštevy prekrýval aj s okrúhlym výročím revolúcie, ktorá v jej rodnej krajine ukončila totalitu. Režim, pred ktorým kedysi utiekla za oceán. Jaroslavu Blažkovú vyspovedala v rozsiahlom interview redaktorka Lucia FAJNEROVÁ v denníku PRAVDA.

 

V roku 1989 ste boli už viac než dvadsať rokov v exile. Je pre vás napriek tomu 25. výročie nežnej revolúcie dôvodom na reflexiu či aspoň nostalgiu?
To viete, že áno. Hoci som v tom čase už dávno žila v Kanade, aj pre mňa to bola veľká vec. Aj preto, že medzi mojimi blízkymi priateľmi boli aj sú mnohí disidenti – napríklad aj Václav Havel, kým ešte žil. A tak je takéto výročie pre mňa napríklad aj príležitosťou povzdychnúť a zaspomínať si na nich.

V Kanade ste si vraj dlho a ťažko zvykali. Nezvažovali ste teda, že sa tak ako mnohí iní po zmene pomerov vrátite?
Nie, mne sa videlo, že to už nie je viac možné. V Kanade sme si medzičasom vytvorili s rodinou nový život. Netýkalo sa to len detí, ktoré tam prežili väčšinu svojich životov, ale aj nám s manželom sa už zdal návrat nemysliteľný. Myslím si, že to patrí k akýmsi „nenadväzným“ situáciám – povedzme ako napríklad taký rozvod po dvadsiatich rokoch. Ten už sa tiež zväčša neskončí ďalším šťastným manželstvom, však?

Aké sú dnes vaše pocity pri návratoch do pôvodnej vlasti?
Nuž, v mojom živote predsa len najzásadnejšia bola práve Bratislava. Obdobie, keď som tu žila, zohralo v mojom živote najväčšiu a najdôležitejšiu rolu. Napísala som neskôr v Kanade ešte celý rad knižiek, ale takmer vždy boli ich aktérmi slovenské rodiny a ich osudy v Kanade alebo išlo priamo o moje osudy. Napríklad kniha Happyendy (vyšla vo vydavateľstve Aspekt v roku 2007, pozn. red.) je celá o tom, ako vyzerá kanadská realita v mojom bezprostrednom o­kolí.

Z vašich slov možno vycítiť, že ste so svojím novým domovom nikdy celkom nesplynuli…
Nie, človek nikdy s cudzím prostredím celkom nesplynie. Dnes už síce medzi mnou a Kanadou neexistuje neprekonateľná jazyková bariéra, ktorá spočiatku bola. No i keď sa už bez problémov dohovorím a prezrádza ma len akcent cudzinca, ani to celkom nestačí. Splynutie skrátka neexistuje.

Ako ste sa v cudzom prostredí udomácňovali? Pomáhal aj kontakt s krajanmi?
Ale áno, ten bol dokonca aj v pracovnej sfére veľmi živý. Dva roky som napríklad ako šéfredaktorka robila česko-slovenský krajanský týždenník Nový domov, ktorý vydávali Josef a Zdena Škvoreckí vo svojom vlastnom nakladateľstve. Tento časopis mal v čase, keď som doňho vstupovala, už dlhú tradíciu a prijali ma až po dôslednom skúmaní a preverovaní, či som náhodou predsa len nebola doma v Československu komunistkou – to bola v týchto kruhoch skrátka zásadná otázka. Vzali ma, až keď si boli istí, že je môj štít naozaj čistý. No ani to nebolo, samozrejme, zárukou toho, že budem svoju prácu robiť tak, ako sa odo mňa očakáva.

Mali ste ťažkosti?
Mala som vtedy už mnohoročné skúsenosti z redakcie slovenskej Smeny, a tak som si myslela, že žurnalistickú prácu poznám a nebudem mať problém. Lenže robiť takúto krajanskú žurnalistiku, to bolo odrazu čosi celkom iné. Ja som si stále úprimne myslela, že najdôležitejšia zo všetkého je kultúra, a najmä literatúra. Pre našich čitateľov bolo ale oveľa dôležitejšie mať na stránkach týždenníka napríklad veľa športu alebo zahraničnú rubriku. Skrátka, prežívala som všelijaké ťažkosti a tak, ako by to malo byť, som to urobiť nevedela. Nemôžem si dnes teda víťazoslávne povedať, že som robila skvelé noviny. Bolo to len tak, ako som to vedela. A to bolo málo…

Predstava, že sú si všetci zahraniční Slováci automaticky spriaznenými dušami, je teda zrejme podľa vás mylná…
Mnohé rozdiely alebo rozpory v tom čase nepochybne vyplývali aj z toho, že my sme tam prišli ako mladá generácia s vášňou pre moderné umenie a spôsob života, zatiaľ čo komunita, v ktorej sme sa odrazu ocitli, bola tvorená zväčša ľuďmi zo staršej generácie. Povedala by som, že to boli priam takí staromilci. Keď napríklad organizovali krajanský bazár, chceli odo mňa, aby som tam predávala koláčiky oblečená do tradičného slovenského kroja. Niežeby ma to azda nejako urážalo, no rozhodne to bolo proti mojej prirodzenosti. Doma som patrila medzi bratislavských bohémov, a naraz som sa mala prestrojovať za členku Lúčnice.

Ako ste sa teda ešte v tom čase realizovali?
Písala som napríklad tiež pre kanadský rozhlas. Ale ani tam nešlo všetko ako po masle. Tentoraz som si naivne myslela, že sa odo mňa bude vyžadovať predovšetkým fejtonistická práca, no a oni očakávali, že to budú reportáže. My sme sa v tom čase po ôsmich rokoch v kozmopolitnom Toronte presťahovali na malú dedinku. Ako by som odtiaľ mohla dookola písať reportážne články? Miestni obyvatelia by v nich čoskoro vyzerali ako komiksové postavičky, a to by som tam už hádam ani nemohla ďalej žiť. Ale nebolo to vždy len zlé. Podarilo sa mi publikovať aj viaceré moje poviedky a spoznala som sa s mnohými zaujímavými kanadskými spisovateľmi. V tejto rovine bežal život určite naplno. My sme vlastne mali oproti väčšine emigrantov veľkú výhodu – neprichádzali sme celkom do neznáma, ale na pozvanie Torontskej univerzity, kde manžel začal hneď prednášať. Náš okruh známych teda napĺňali ľudia z univerzity s určitou kultúrnou úrovňou. Aj ja som na univerzite hneď začala chodiť na rôzne prednášky, snažila som sa angažovať na seminároch a dozvedať sa nové veci. Veľmi ma napríklad zaujímala kanadská mládež: ako tamojší študenti rozmýšľajú a reagujú. Profesori zase boli samí starí revolucionári, organizovali rôzne predstavenia – bola to, skrátka, veľká „švanda“. Ale dotkol sa ma, samozrejme, aj celkom iný svet. Začala som chodiť do jazykovky, kde sa učila pravá „canadian english“. Tá bola povinná a platila ju vláda, a tak som sa tam stretla aj s celkom inými typmi emigrantov. Prichádzali zo všetkých kútov sveta, často bez peňazí aj vzdelania, a pretĺkali sa len s veľkými ťažkosťami.

Zo Slovenska ste odchádzali v najlepšom bode svojej kariéry. Vydávali ste knihu za knihou, vyhrávali ceny… Ako odchodom do Kanady utrpelo, alebo naopak, neutrpelo vaše písanie?
Veruže utrpelo. Veľmi. Emigrácia pre mňa bola obrovským šokom. Ja som totiž v skutočnosti nikdy emigrovať nechcela, hoci sa tu aj nado mnou sťahovali mračná. Nemôžem povedať, že by ma muž do Kanady za vlasy vytiahol, ale predsa len vynaložil veľký tlak na to, aby som nakoniec odišla. Pravda je ale taká, že ak chcú spisovatelia a herci vo svojom odbore prežiť, musia ostať vo svojej vlastnej krajine. Nikde inde nemôžu so svojím jazykom pracovať. Azda len speváci, tí to majú iné. Aj teraz pred niekoľkými dňami sme so synom videli Rigoletta. Spievalo sa po taliansky, no hlavnú postavu stvárnil ázijský spevák. A bolo to fajn. Hoci občas sa veru pousmejem, keď počujem kanadských spevákov spievať takou akoby češtinou Janáčkove či Smetanove opery… V každom prípade, my spisovatelia svoju autorskú zdatnosť v cudzej reči predstierať nemôžeme.

 

Na titulnej fotografii:

Spisovateľka Jaroslava Blažková.

Foto: Ľuboš Pilc, Pravda

 

CELÉ INTERVIEW ČÍTAJTE

NA PORTÁLI DENNÍKA PRAVDA:

http://zurnal.pravda.sk/rozhovory/clanok/338933-v-bratislave-som-bola-bohemkou-v-kanade-ma-obliekali-do-kroja/