Štát pod ‚ochranou‘ Hitlera musel skončiť spolu s ňou
Mohol sa Slovenský štát, ktorý vznikol pred 78 rokmi pod diktátom nacistického Nemecka, vyvíjať ináč, ako sa neskôr vyvíjal, alebo svoje smerovanie mal predznamenané už takpovediac v rodnom liste? Každý rok 14. marca máme podobné otázky znovu na stole a zakaždým vyvolávajú vášnivé diskusie. Michal Schvarc z Historického ústavu SAV prichádza s neznámymi alebo menej známymi faktami a súvislosťami, lebo sa vo výskume zameriava predovšetkým na nemecký aspekt týchto dávnych udalostí. S historikom ich približuje v rozhovore publicista denníka PRAVDA VLADIMÍR JANCURA.
Do akej miery bol vznik Slovenského štátu vnútený Hitlerom a nakoľko bol voľbou "menšieho zla“, ako tvrdia jeho obhajcovia, v záujme "záchrany Slovenska pred jeho parceláciou susedmi“?
Vnútorné rozpory v teritoriálne, politicky, vojensky a hospodársky oslabenom pomníchovskom a poarbitrážnom Česko-Slovensku nahrávali plánom nacistov na jeho definitívnu likvidáciu. Slovenské úsilie odtrhnúť sa, podnecované predovšetkým zo strany nacistických tajných služieb, poskytovalo Hitlerovi veľmi vhodnú zámienku na to, ako pádnymi argumentmi zdôvodniť pred svetovou verejnosťou už dlhšie pripravovanú okupáciu západnej časti republiky. Preto nacisti nástojčivo súrili odtrhnutie sa Slovenska od Prahy a ako odmenu ponúkali špičkám Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS) štátnu samostatnosť. Pravda, pod svojou vlastnou gesciou. Nacisti hrali svoju vlastnú hru a predstavitelia nového nedemokratického režimu viac-menej pristali na im vyčlenenú časť pripraveného scenára.
Išlo to naozaj tak „hladko“, ako sa zdá z dnešnej perspektívy?
Všetko nešlo presne podľa nacistických predstáv. Po 9. marci 1939, čiže po zásahu česko-slovenskej ústrednej vlády na Slovensku (tzv. Homolov puč), robil Berlín všetko preto, aby si mohol vyfabrikovať dôkazy o vnútorných nepokojoch v štáte. Odôvodnil tak svoj zásah v Čechách a na Morave ako akciu, ktorá mala prispieť k znovuzískaniu stability v nepokojnom stredoeurópskom regióne. Súčasne s tým vyvíjal silný tlak na slovenskú politickú reprezentáciu, aby okamžite vyhlásila nezávislosť.
Bolo súčasťou tejto hry aj zastrašovanie Maďarskom?
Nacisti počas rokovaní s vrcholnými predstaviteľmi ľudáckeho režimu od októbra 1938 do marca 1939 šikovne manipulovali hlavne s tzv. maďarskou kartou, čiže bezprostredným ohrozením Slovenska južným susedom. Napríklad aj počas Hitlerovho rozhovoru s Tisom vo večerných hodinách 13. marca 1939 Nemci zinscenovali scénku s čerstvým hlásením o pohyboch maďarského vojska na hraniciach so Slovenskom. Hitler správu prijal a informoval o nej Tisa s dôvetkom, že Slovensko sa musí zakrátko jasne rozhodnúť.
Podobné „informácie“ mali na slovenskej politickej scéne veľkú váhu?
Samozrejme, že takéto správy, ale aj nepodložené chýry, veľkou mierou ovplyvňovali rozhodovanie vtedajších vrcholných slovenských politikov. Keďže Slovenská krajina bola stále súčasťou Česko-Slovenskej republiky, autonomistická vláda nedisponovala žiadnym diplomatickým aparátom ani spravodajskou službou. Nemala informácie takpovediac z prvej ruky a musela sa rozhodovať na základe tých podkladov, teda hlásení, správ a informácií, ku ktorým sa dostala.
Ponúkalo sa vtedy, 13. a 14. marca 1939, slovenským politikom aj iné riešenie?
Na základe toho, čo bratislavská vláda a špičky HSĽS mali k dispozícii, dospeli k názoru, že zo všetkých ponúkajúcich sa riešení (samostatnosť, zotrvanie v štátnom zväzku s Čechmi a s karpatskými Ukrajincami alebo rozdelenia Slovenska medzi susedov) sa javí samostatnosť ako najlepšie riešenie. Zjavne však podcenili riziká, ktoré so sebou prinášala proklamácia nezávislosti pod nemeckou réžiou.
Existovali vôbec po vzniku nového štátu možnosti iného vývoja, než bolo postupné prepadanie sa do totalitných pomerov a čoraz väčšia závislosť od Nemecka? Alebo všetko podstatné bolo dané už na začiatku "ochrannou“ zmluvou s Nemeckom?
Ochranná zmluva (Schutzvertrag) podpísaná 18. a 23. marca 1939 definovala zreteľné limity novonadobudnutej štátnosti. Okrem prevzatia ochrany Nemecka nad územnou integritou a podriadenia zahraničnej politiky línii ríšskej vlády sa ďalšie body tohto zásadného dokumentu týkali ochrannej zóny na západnom Slovensku (de facto pod kontrolou nacistov) a budovania slovenskej armády „v úzkej zhode“ s nemeckým Wehrmachtom. Rovnako závažný charakter mal aj tajný dodatok „o hospodárskej a finančnej spolupráci“. Ten bol dokonca o niečo obšírnejší ako samotná zmluva, hoci pozostával len zo štyroch článkov.
Čo všetko ten dodatok obsahoval?
„Spolupráca“ sa podľa článku 1 mala realizovať v oblasti poľnohospodárstva „zvyšovaním a usmerňovaním slovenskej poľnohospodárskej produkcie“, v oblasti lesného hospodárstva a drevospracujúceho priemyslu, v oblasti prieskumu a využívania nerastného bohatstva Slovenska (na tento bod nadväzovali zmluva o prieskume a ťažbe bitúmenov na území štátu z 10. júna 1939 a zmluva s Deutsche Erdöl-Aktiengesellschaft o ťažbe ropy v priestore Gbely z 18. marca 1940), v oblasti priemyselnej výroby a výstavby dopravnej komunikačnej siete, zohľadňujúc pritom takmer výlučne nemecké záujmy.
A ostatné články?
Článok 2 obsahoval ustanovenia o zriadení Slovenskej národnej banky (SNB) a vytvorení vlastnej slovenskej meny. Na vzniku emisnej banky sa mala podieľať ríšska banka, ktorá do direktória SNB vymenovala poradcu s právom „spolupodieľať sa na všetkých dôležitých rozhodnutiach“ banky. Komisia ríšskej banky pricestovala do Bratislavy už 26. marca 1939 a výraznou mierou sa podieľala na uvedení banky do chodu a vypracovaní vládneho nariadenia o SNB, ktoré bolo publikované v zákonníku 3. apríla. Ďalší bod tajného dodatku sa týkal úpravy tovarového a platobného styku. Slovenskej strane zároveň určoval viesť hospodárske rokovania s inými štátmi až po uzatvorení patričnej dohody s Nemeckom. To bolo ďalšie obmedzenie už aj tak úzko vymedzenej zahraničnej politiky, pričom Bratislava mala o rokovaniach s inými štátmi informovať aj Berlín. Články tajného dodatku len zvýraznili závislosť nového štátu od svojho „ochrancu“.
Je pravda, že až do salzburských rokovaní Hitlera s Tisom to bolo ešte ako-tak prijateľné tútorstvo?
Napriek uvedeným limitom ponechávalo nacionálnosocialistické Nemecko Tisovmu režimu pomerne veľký manévrovací priestor v oblasti vnútornej politiky. Až do konca júla 1940 boli zásahy nemeckého tútora do vnútorného diania minimálne, hoci od začiatku roka 1940 narastala v Berlíne miera nespokojnosti s vývojom v „ochraňovanom štáte“. K zmene došlo koncom júla 1940, keď v Salzburgu Hitler s Ribbentropom naoktrojovali Tisovi personálne zmeny vo vláde a rezorty po politicky odpísanom Ferdinandovi Ďurčanskom získali Vojtech Tuka (zahraničie) a Alexander Mach (vnútro).
Čo tieto zmeny priniesli?
Prišlo krátke, ale o to intenzívnejšie obdobie masívnej nacionálnosocialistickej indoktrinácie Slovenska. Vtedajší nemecký vyslanec Manfred von Killinger sa však svojou jednostrannou podporou radikálov a tým, že sa zaplietol do pučistických plánov proti Tisovi, natoľko skompromitoval, že musel Bratislavu po polroku opustiť. Jeho nástupca Hanns Ludin preto zavrhol Killingerom vyvinutý koncept, ktorý mala nahradiť opatrná „výchovná práca“.
V čom spočívala táto „výchovná práca“?
Ludin vychádzal z predpokladu, že nemecké vojenské úspechy sú z dlhodobého hľadiska pre Slovákov príťažlivejšie ako nacistická ideológia. Zbor poradcov, pôvodne vytvorený ako inštrument ideologicko-organizačného zglajchšaltovania Slovenska, sa pod Ludinovým vedením menil na tím expertov, ktorý svojimi radami pri modernizácii a reorganizácii hospodárstva mal prispieť k zvýšeniu slovenského vojnového príspevku. Tak isto sa mali opäť minimalizovať zásahy do vnútornej politiky štátu. Pravda, závislosť štátu od Nemecka stúpala geometricky predovšetkým v súvislosti so zahraničnopolitickými krokmi režimu, ktoré mali na jeho postupnú izoláciu v medzinárodnom prostredí fatálny dosah.
Na titulnej fotografii:
Slovenský historik Michal Schvarc.
Autor: Ľuboš Pilc, Pravda