Štúr vedel, že aj vďaka jeho novinám pôjde o bytie či nebytie
Štúr ako novinár, to je oblasť jeho pôsobenia, ktorá sa neraz prehliada. Hoci vplyv jeho novín je preceňovaný, predsa len tvoria základ modernej slovenskej žurnalistiky. „My chceme slobodu; to je náš cieľ a svätá naša túžba.“ Slová, ktorými sa začína prvá reč Ľudovíta Štúra na uhorskom sneme, nezazneli v roku 1847 len v budove dnešnej Univerzitnej knižnice, kde sa zhromaždenie konalo. Objavili sa aj na stránkach Slovenských národných novín. V denníku PRAVDA o tom napísali redaktori ANDREJ BARÁT a MILAN ČUPKA.
Začiatkom 40. rokov 19. storočia tvorilo slovenské obyvateľstvo hneď po Maďaroch (4,7 milióna) druhú najpočetnejšiu národnosť v Uhorsku. Napriek tomu viac ako 1,7 milióna Slovákov nemalo vtedy žiadnu periodickú tlač. V rovnakej situácii boli z národností už len Rumuni (1,3 milióna), ktorí síce vlastné noviny vydávali, no len na území Sedmohradska. Srbi, Nemci aj Chorváti a, samozrejme, Maďari svoje noviny mali.
Prvé politické noviny Slováci získali práve zásluhou Ľudovíta Štúra. V januári 1845 dostal od panovníka povolenie na ich vydávanie, s dôvetkom, že „nesmú vyvolávať oproti rozličným jazykom v krajine prepiate a roztrpčené spory a nesmú sa stať miestom straníckych zápasov“.
Práve o miere ostrosti novín sa však počas ich pôsobenia viedol najväčší vnútroredakčný boj. Kým niektorí spolupracovníci vyčítali Štúrovi prílišnú umiernenosť, iní sa obávali, čo kritickejšie články môžu vyvolať. Zástupcom druhého tábora bol napríklad aj národovec Ctibor Zoch, ktorý sa na Štúra obrátil pol roka po začiatku vydávania novín.
Fraňo Ruttkay v knihe Ľudovít Štúr ako novinár cituje jeho odpoveď (aj s použitím angličtiny!): „Pripomínaš mi v ľisťe, že novini naše vojnu vzbuďja. Kďeže bi ňje! Musja veru, bo je hrúza bjedi v nároďe našom a moc potvor, čo ho zožierajú. To sme braček veľmi dobre veďeli, že to k tomu raz prísť musí a nám puojďe o To be or not to be.“
Hlavný redaktor však musel odpovedať aj druhému táboru kritikov. Podľa Ruttkaya Štúr vysvetľoval svojim radikálnejším nasledovateľom, prečo sa v prvom ročníku svojich novín ešte neodvážil nastoľovať a riešiť celouhorské politické problémy. Považoval to za predčasné, lebo najskôr ľudových čitateľov svojich novín treba zoznámiť s tou problematikou, ktorá sa ich bezprostredne týkala, a poučiť ich o základoch národného hospodárstva a politiky vôbec.
„Hľadeli sme teda byť užitoční a životu nášmu jak najlepšie osožní,“ písal sám Štúr po roku fungovania novín. „Proti obojakému zlu zbierali a radili sme prostriedky. V tomto ohľade hodili sme oko na vyučovanie nášho ľudu. V druhom ohľade zahrmeli sme proti priestupku, medzi našim ľudom takmer všeobecnému, hnusnému pijanstvu, ktoré ho i duchom znižuje, ale i telesne o všetko pripravuje.“
Štyri roky snáh, tri vydávania
Aký vôbec bol Štúr ako novinár? Možno až prekvapujúco pokrokový. Mal vynikajúci prehľad o súdobej modernej tlači, vo svojich novinách kombinoval vplyvy domácej, ale napríklad i anglickej tlače. Bol však aj prísnym šéfom.
Pôvodom ďalších sporov vnútri novín bola práve Štúrova povaha. Ruttkay pripomína: "Hoci redaktori uznávali jeho autoritu, predsa sa mu len vo všetkom nechceli podriaďovať. Napriek jeho veľkej erudícii a novinárskym schopnostiam sa nemohli zmieriť s jeho občasným sklonom k panovačnosti a k požiadavke neodvolateľnej disciplíny.“
Neznamená to však, že by si Štúr necenil slobodu prejavu. Veď v jeho novinách vychádzali články, ktoré polemizovali nielen s jeho politickou koncepciou, objavili sa aj také, ktoré kritizovali jeho osobne. Treba si však zároveň uvedomiť, že pre Štúra boli noviny najmä prostriedkom v politickom boji. Po tom, čo jeho politické ambície zhasli, ustala aj jeho publicistická tvorba.
Možno viac ako samotné noviny malo teda vplyv na budúcnosť dianie okolo nich. V publikácii Slovenskje národňje novini – Boje o ich povolenie autorka Mária Vyvíjalová podrobne opisuje takmer štvorročnú Štúrovu snahu o vlastné noviny (teda dlhšiu ako bolo samotné neskoršie vydávanie novín, ktoré zanikli už v meruôsmom roku).
"Proces vymáhania novín, ktoré u vyspelejších národov boli samozrejmosťou, znamenal v podmienkach slovenskej národnosti bez plnoprávneho postavenia a politickej záštity reťaz prieťahov, šikanovania a komplikovaného postupu v uhorskom byrokratickom aparáte,“ píše sa ďalej v knihe. Tým, že to bol boj úspešný, stal sa potvrdením, že snaha sa môže vyplatiť. A v neposlednom rade tak Slováci získali aj priestor na uplatňovanie čerstvo kodifikovaného jazyka. Samotné vydávanie síce bolo v národných kruhoch oslavované, ale reálny dosah je otázny, keďže noviny si nachádzali cestu len asi k štyrom stovkám odberateľov, čo bolo aj na vtedy 1,7-miliónové Slovensko málo. Redakcia sa navyše borila s finančnými problémami, ktoré ju napokon položili.
Na titulnej fotografii:
Poštová známka vydaná k 180. výročiu narodenia Ľudovíta Štúra získala 3. miesto v súťaži o najkrajšiu známku sveta Grand Prix de l'exposition WIPA v roku 1997.
Autor: Ilustrácia: Slovenská pošta/Pofis