Štúrovi nikdy nikto nepovedal – to si krásne spravil!

Nauka reči slovenskej sa spomína už v učebniciach pre základné školy odnepamäti. No faksimile tohto diela Nauka reči slovenskej. Vistavená od Ludevíta Štúra vydala SAV pomerne nedávno, v roku 2006. "To, ako Štúr opísal jazyk, ktorý sa mal stať naším spisovným, je vynikajúce!" hovorí hlavný autor tohto komentovaného vydania, medzinárodne uznávaný jazykovedec – slavista a kultúrny historik Ľubomír Ďurovič. V denníku PRAVDA sa s ním v podnetnom interview pozhovárala publicistka TINA ČORNÁ.

Dá sa dnes povedať, že Štúr je otcom geniálne premysleného plánu, ako premeniť Slovákov z „neuvedomelého etnika“ v svojbytný národ?
Súčasníci ho nedokázali doceniť. Bol to však práve on, kto pochopil politickú nutnosť oddelenia slovenčiny od češtiny, aby Slovákov vôbec uznávali ako osobitný národ. Výber jazykovej normy je oproti tomu celkom iná záležitosť. Je to vec, o ktorej sa vždy dá diskutovať.

Čo je podľa vás zarážajúce v Štúrovom osude?
Osudy Ľudovíta Štúra… To je prehlbujúce sa napätie a beznádej. Ku koncu sa dostal do stavu, keď napísal – po nemecky – prácu Slovanstvo a svet budúcnosti, čo nemôžem označiť inak ako mentálny kolaps. Keď nútene musel odísť z bratislavského lýcea, keď sa rozlúčil s partiou blízkych druhov, po tom, čo založil spolok Tatrín, a najmä po neúspechu ozbrojeného povstania – od tohto času mu začínajú všetci a všetko klásť odpor. Vždy, keď s niečím novým vychádza, opakovane naráža na nesúhlas a výhrady. Je to na jednej strane pochopiteľné – veď tí, čo pracujú v politike, dobre vedia, že vždy treba počítať s opozíciou a kompromismi, ale Štúr nikdy od nikoho nezažil uznanie. To si málokto uvedomuje, že bol celý život, odkedy vyšiel s návrhom novej spisovnej slovenčiny, len bitý.

Prečo odpor, o ktorom hovoríte, narastal?
Prvý, možno ešte nie príliš nepriateľský konflikt u Štúra nastal zrejme s Michalom Miloslavom Hodžom, ktorý presadzoval etymológiu a trval na tvrdom y – tvrdil totiž, že ho predsa majú všetci Slovania. No a to nie je, samozrejme, pravda, južní Slovania y nemajú. Samo Chalupka zas presadzoval príklon k jazyku vidieka. Štúr totiž v Nauke reči slovenskej navrhol ako nový spisovný jazyk reč liptovských mešťanov a zemanov. A tak vzniklo napätie akoby medzi vidieckym a mestským jazykom, v ktorom nebolo mäkké ľ. V 30. rokoch minulého storočia jazykovedec, neskorší profesor Ján Stanislav, keď pôsobil na Karlovej univerzite v Prahe, dokonca napísal, že Štúr nepoznal nárečie strednoliptovské. To, z čoho vychádzal pri tvorbe spisovnej slovenčiny, bol vraj „hovor mikulášsky“, „ktorý vnukli mu mikulášski inteligenti“. Označenie „inteligenti“ použil ako negatívnu charakteristiku. A vrcholom je zásadný konflikt s Jánom Kollárom.

Štúr však napokon ustúpil, dokázal sa prispôsobiť…
Išlo to krok za krokom. „Nevzdal“ sa hneď. Po neúspešnom povstaní, v roku 1850, napísal Martin Hattala spis Grammatica linguae Slovenicae, collatae cum proxime cognata Bohemica, v ktorom Štúra ostro kritizuje. Vraj on, Hattala chce zabrániť, aby bolo roztrhnuté blahodarné spolužitie a porozumenie s Čechmi a náš spoločný jazyk. Štúr na to ihneď v jazykových otázkach reagoval, ale zrejme vedome polemiku preskočil. Až o 40 – 50 rokov neskôr napísal Samo Czambel, že konečne je zažehnané nebezpečenstvo, ktoré presadzoval Hattala.

Ako polemizoval Štúr?
Štúr sa Hattalovým úmyslom udržať spoločný jazyk s Čechmi vôbec nezaoberal a pristal na jazykový kompromis, ktorý voláme „hodžovsko-hattalovská reforma“. A tá, so všetkými jej nedostatkami, je základom nášho súčasného spisovného jazyka.

Aký ste mali osobný zážitok pri štúdiu originálneho znenia Nauky reči slovenskej, keď ste iniciovali vydanie jej faksimile?
To, ako Štúr opísal jazyk, ktorý sa mal stať naším spisovným, je vynikajúce! Je to najdokonalejšia dialektologická monografia, aká vôbec bola na Slovensku napísaná (s výnimkou neoriginálnej kapitoly o tvorení slov). Keď som si sadol nad texty v tomto Štúrovom jazyku a skúmal tie neviditeľné systémové väzby – užasol som, ako presne sú v Nauke popísané alebo implikované! Aj vo všetkých jeho vlastných textoch, i v tých, ktoré boli napísané inými autormi v štúrovčine. Už v roku 1844 Jozef Miloslav Hurban použil Štúrov jazyk, keď redigoval druhý ročník almanachu Ňitra, v roku 1845 vychádzajú Slovenskje národňje novini a trochu neskoršie Sládkovičova Marína – všetky texty majú jednotnú jazykovú normu aj pravopis a sú totožné so Štúrovou kodifikáciou v Nauke reči slovenskej, ktorú však publikoval až v roku 1846. Sú také presné, že ich osnovou musel byť spontánne vzniknutý dialekt, v tomto prípade mestský. Vnútorné spodné hybné mechanizmy nevymyslíte od stola. Lingvisticky je to perfektná práca.

Pritom je zaužívané hovoriť, že spisovná slovenčina vychádza zo stredoslovenského nárečia a má sa na mysli viac-menej „ľud“.
Ale ktoré stredoslovenské nárečie to Štúr „povýšil“? O stredoslovenských nárečiach predsa môžeme hovoriť len v množnom čísle. Každý, kto len trochu pozná Slovensko, vie, aké odlišné je stredoslovenské nárečie povedzme v Dolnej Strehovej a hore, napríklad v Zázrivej. Štúrova osnova sa musela opierať o jedno konkrétne nárečie, a to som identifikoval ako mestské a zemianske nárečie (stredného) Liptova.

Z čoho čerpáte svoju istotu?
Liptov – dedina kontra mešťan: to napätie je očividné. Chalupka možno protestoval proti pomyselnej „panštine“, ktorú cítil v štúrovčine. Mimochodom, Mikulášania sa vtedy posmievali dedinčanom, ako mäkčia: „V Iľanove na poľaňe na beľavo ľan kvitňe.“ Štúr mal len tvrdé l. Ale v tom čase sa vyostril najmä konflikt okolo samotného jazyka. Štúr nešiel proti češtine ako takej, ale proti biblickej češtine, používanej historicky časťou Slovákov ako slovenský spisovný jazyk – a iného nebolo! Pochopil, že to nie je idiom vhodný pre celé Slovensko, lebo katolíci kralickú češtinu nemôžu prijať, kým Kollár a väčšina evanjelickej inteligencie z úcty trvali práve na nej. Štúrova genialita tkvie v tom, že dokázal vyskočiť zo svojho luteránskeho hodnotenia. Myslel si, že našiel kompromis a nemôže byť obvinený, že je to dedinský dialekt. A nebol to ani jazyk, ktorý sa používal v Uhrovci, kde sa narodil. No útoky neprestávali…

Vnímal Štúr konfesiu ako politický nástroj, keď ku koncu života navrhol pre všetkých Slovanov pravoslávie?
Je to tá Štúrova fáza, o ktorej si myslím, že išlo o jeho mentálny skrat.

Nezabúda sa náhodou na to, že Štúr dokončil Slovanstvo a svet budúcnosti, keď mal 37 rokov? Ak by sa, povedzme, dožil požehnaného veku, nemohol svoje názory revidovať rovnako radikálne, ako k nim prišiel?
37-ročný človek je už plne vyzretý, má za sebou rozhodujúce kvasenie. Veď Štúr týmto spisom neopúšťal nejaký mládenecký ošiaľ. On opustil racionálne zvážený, vyhádaný idiom, normu. Hoci bol človek v plnom mužnom veku, kto z nás môže znášať opakujúci sa neúspech, zneuznanie, nedocenenie od vlastných aj protivníkov, keď vám všetci stále len nadávajú? Je to text človeka, ktorého celý život bili a zažil len sklamania. Ktorý nakoniec našiel niečo, čo by mohlo byť mimo útokov. Aspoň sa mu tak zdalo…

Je korektné považovať tento spis za Štúrov testament, ako sa to často robí? Isteže nie je. Tým viac, že keď ho písal, nevedel, že zakrátko zomrie. Ani ho nenapísal po slovensky. Bol to sklamaný človek, ktorý sa nemá komu vyžalovať, ktorý na to nemá ani manželku. Bytosť, pri ktorej by si mohol od srdca uľaviť „do čerta, všetko je stratené“. Musel všetko mentálne spracovať sám v sebe.

Bol to v hĺbke osamelý človek?
V poslednej fáze života určite bol. Naša populárna história nezdôrazňuje dostatočne, že pre štúrovcov bolo zmyslom povstania získať pre Slovensko postavenie osobitnej „korunnej zeme“ v rámci habsburskej monarchie a byť mimo Uhorska. A to v Kroměříži, po potlačení Maďarov v roku 1849, cisár nepripustil. Takže tento základný politický Štúrov cieľ skrachoval, jeho jazykové ambície skrachovali, pretože Kollár sa stal poradcom Bachovej vlády a z pozície tejto svojej autority zaviedol jazyk, ktorý sa používal pred štúrovskou kodifikáciou. Štúrovi nikdy nikto nepovedal – to si krásne spravil! Nikdy ho nikto nepodržal. Musel stále znášať neúspech za neúspechom, čo ho napokon priviedlo k tomu, že bol ochotný povedať – pravoslávie a ruština. Teda nie to, že sme slovenský svojbytný národ s vlastným živým písmom, za čo sa celý dovtedajší život bil. Slovanstvo a svet budúcnosti je jeho politická voľba v zúfalstve. O tejto práci sa bude donekonečna diskutovať, pretože nemáme o nej žiadny racionálny podklad. A či jeho smrť bola nešťastná náhoda, alebo bola viac-menej dobrovoľná…

Pripúšťate azda verziu samovraždy?
Bola by prinajmenšom v rovnakej tónine, ako keď človek stratí všetky životné ideály. To je však tiež len špekulácia. Napokon pre objektívnu národnú históriu to nie je zaujímavé. Dôležité je, čo sa stalo neskôr a čo sa deje dnes. Nestačím sa čudovať, ako Štúra všetci oslavujú! Odrazu ho potrebuje každý…

 

Na titulnej fotografii:

Pre štúrovcov bolo zmyslom povstania získať pre Slovensko postavenie osobitnej "korunnej zeme" a byť mimo Uhorska. Slovenská deputácia k cisárovi do Olomouca, marec 1849. Ľudovít Štúr v hornom rade tretí sprava.

Autor: MÚZEUM ĽUDOVÍTA ŠTÚRA V MODRE

 

CELÝ ROZHOVOR ČÍTAJTE

NA PORTÁLI  DENNÍKA PRAVDA

http://zurnal.pravda.sk/rozhovory/clanok/372709-sturovi-nikdy-nikto-nepovedal-to-si-krasne-spravil/