Tu sa nikdy nepodplácalo, vždy len darovalo

Hranica medzi darom a úplatkom je veľmi tenká a často nejasná. Na to predsa nemusel upozorniť doktor Lipták. Už v stredoveku sa rozlišovalo medzi darom verejným a tajným. Ten druhý mal spravidla podobu peňazí. Všetky dary sa však brali ako čosi prirodzené, bola to vtedy bežná prax. Dnes žijeme v 21. storočí a posudzovanie i vnímanie korupcie sa medzitým podstatne zmenilo. O súvislostiach a historickom aspekte korupcie na Slovensku napísal v denníku PRAVDA publicista VLADIMÍR JANCURA.

Levočský notár Filip Queschin musel v roku 1579 prisahať, že pri svojom rozhodovaní „nebude prihliadať ani na dary“. Už sme si však povedali, že prijímanie takých či onakých darov (od jednotlivcov a mestských samospráv) úradníkom a napríklad aj sudcom sa v tých časoch nepovažovalo sa čosi nekalé. Zákon to nezakazoval.

„Neprípustné však bolo nechať sa ovplyvňovať prostredníctvom darov pri výkone úradu,“ prízvukuje Blanka Szeghyová z Historického ústavu SAV. V jednej svojej štúdii si posvietila práve na „korupčné“ praktiky v stredoveku a ranom novoveku.

Podľa Szeghyovej kolegu historika Petra Šoltésa sa v uhorskej súdnej praxi udržala obyčaj obdarúvať sudcu pred začiatkom súdneho pojednávania až do prvej tretiny 19. storočia. Pritom dary sa prijímali od žalujúcej i obžalovanej strany a, napodiv (z dnešného pohľadu), umožňovali to platné zákony.

Neskôr bola táto prax síce predmetom verejnej kritiky, naďalej sa však tolerovali súkromné návštevy u sudcu pred súdnym konaním. Stránky mali možnosť nielen ho osobne informovať o podstate sporu, ale aj mu kde-čo odovzdať takpovediac z ruky do ruky. Je zaujímavé, že podobenstvo podmastiť (ruky), označujúce dávanie daru – úplatku sa objavilo už v 15. storočí.

Pre spravodlivosť však treba dodať, že miesta členov vyšších súdnych inštancií v Uhorsku (tzv. kráľovskej a septemvirálnej tabule) neboli honorované. To bola ďalšia z osobitostí uhorského súdnictva. Z čoho potom predstavitelia vtedajšej justície žili? „Bohaté šľachtické rody vyplácali sudcom kráľovskej tabule pravidelnú gážu, o čom sa všeobecne vedelo a nik to ani netajil,“ vysvetľuje Šoltés.

A tak nečudo, že uhorské súdy mali na Západe povesť veľmi úplatných ustanovizní. Navyše, sudcovia nižších súdov, ktorí boli až do revolúcie v rokoch 1848–1849 súčasne stoličnými úradníkmi, poberali na tie časy malé platy. Ešte horšie platení, a teda viac prístupní podplácaniu, boli prísažní (obecní sudcovia).

Ak sa hľadajú korene skorumpovanosti súčasnej slovenskej justície, treba zrejme „kopať“ hlbšie a neuspokojiť sa len s minulým storočím. To však platí aj o podplatnosti úradníctva vôbec. Ľudovít Štúr vystihol situáciu v roku 1846 týmito slovami: „Úradníci v najviacej stoliciach hľadia sa do úradov dostať získaním si nízkeho zemianstva… prekupovaním ho peniazmi alebo inými darmi.“

Štúr to pokladal za „náramne škodný neduh“ a pokračoval: „Tak ďaleko to už prišlo, že nie ten, kto by bol najspôsobnejší, ale skoro vždy len ten, kto je najštedrejší a najradodajnejší do úradov prichodí.“ Najradodajnejší…

 

Na titulnej fotografii:

Jedli a pili, až to bola milá vec, lebo bolo všetko zadarmo. Tak písal Kalinčiak o získavaní voličov na slovenský spôsob v románe Reštavrácia (záber z filmu Zemianska česť, natočeného podľa románu v roku 1957).

Foto: Fotoarchív Slovenského filmového ústavu

 

CELÝ ČLÁNOK O HISTORICKOM ASPEKTE KORUPCIE

ČÍTAJTE NA PORTÁLI DENNÍKA PRAVDA

 

http://zurnal.pravda.sk/neznama-historia/clanok/346689-tu-sa-nikdy-nepodplacalo-vzdy-len-darovalo/