Veľdielo gotiky slávi 500 rokov. Majstra tají
Asi v rovnakom čase ako Michelangelo dokončoval Stvorenie Adama na strope Sixtínskej kaplnky vo Vatikáne, o tisíc kilometrov ďalej v Levoči spod dláta ďalšieho génia vyrástlo dielo, aké nemá obdobu. Najvyšší drevený oltár na svete. O Michelangelovi vieme veľa, o Majstrovi Pavlovi takmer nič. Tvár ukazuje len v náznakoch. Napríklad ako jeden z apoštolov v rezbárskej čiapke na Poslednej večeri, ktorá je súčasťou oltára. Nevieme, ako vyzeral. No jeho dielo ako ohromné zrkadlo, ktoré nedovolí uhýbať pohľadom, ukazuje, ako vyzerá dnešný svet. Na zadnej strane pravého krídla hlavného oltára v Bazilike sv. Jakuba v Levoči je kriedou načrtnutý možno hrboľatý nos. A pod ním letopočet 1517. Tento detail objavili až bratia Kotrbovci pri reštaurovaní pred 60 rokmi a označuje rok, kedy bol oltár dokončený. O jeho príbehu prináša svedectvo v denníku PRAVDA publicista ANDREJ BARÁT.
Poltisícročie stojí toto impozantné drevené dielo, pôvodne urobené bez jediného klinca. Akoby zázrakom prežíva množstvo ničivých požiarov v Levoči, upozorňuje Alois Ditrich, režisér pozoruhodného dokumentu Pocta Majstrovi, a pripomína roky 1538, 1599, 1608, 1747, 1849, 1923, 1950. Ani požiar v roku 1550 mu neublížil, zdevastoval však archív levočskej radnice a takmer vygumoval z histórie jeho autora. No oltár nenesie len príbeh rezbára Pavla.
500 rokov na sebe ukladá a konzervuje fortieľ ďalších majstrov. Maliarov, pozlacovačov, reštaurátorov, ktorí sa neúnavne snažia o cudziu nesmrteľnosť. Oltár žral červotoč, hrozilo, že sa zrúti a nedožije sa ani druhej polovice 20. storočia. Bratia Kotrbovci svätcov namáčali v roztoku z prírodnej živice. A potom ich tri týždne držali v plynových komorách s cyklónom B.
Po 60 rokoch, keď sa do reštaurovania pustili odborníci z Oblastného reštaurátorského ateliéru v Levoči, sa v dreve nenašiel ani jeden červík. Začali v roku 2012, skončili predvlani. Tím odborníkov viedol sochár Juraj Maták. Reštaurátori skromne tvrdia, že len udržiavajú to, čo dokázali Kotrbovci. No pritom odhaľujú dôvod, prečo majú sochy apoštolov vo vrchnej časti oltára odrezané hlavy. Sú asi o storočie staršie ako Majster Pavol, pochádzajú pravdepodobne z ešte staršieho oltára. Podľa lektorky v bazilike Ivany Behúňovej ich zakomponoval do svojho diela možno preto, aby vzdal úctu predchodcom. Nuž a títo starí majstri hlavy apoštolov varili, aby im nepopraskali tváre.
Ozaj je to originál? A slovenský?
Reštaurátori to sami skúšajú a naozaj, uvarené drevo má lepšie vlastnosti. Potom s kúskom vaty v pinzete utierajú hrubý mastný prach, precízne dopĺňajú odpadnuté kusy, vracajú pôvodné farby a ďalšími drobnými nástrojmi milimeter po milimetri postupne premieňajú oltár na čosi, čo chytí pohľad návštevníka, len čo vstúpi do baziliky.
Svetlo sa cez vitráže láme na farebné kvety, čo kvitnú na chladných pilieroch. Hlavný oltár žiari, v predele, v spodnej časti je Posledná večera. „Ako jeden z prvých si Majster Pavol dovolil zobraziť apoštolov i chrbtom otočených k nám. Nebál sa poňať to realisticky,“ prezrádza lektorka. To si dokonca nedovolil ani Pavlov súčasník a velikán talianskej renesancie Leonardo da Vinci na obraze Posledná večera, kde všetci sedia za jednou stranou stola.
Tento zaujímavý moment v levočskej bazilike, a ani ďalšie, si však nemožno odfotografovať. Ani natočiť. Upozorňujú tabule a vysvetľujú lektorky prekvapeným návštevníkom. Warum? Why? Prečo? „Každý nám to zazlieva. Hovoria, že vo Vatikáne sa dá fotiť. Ja som však rada, že máme tento zákaz. Aspoň učíme ľudí, nech vnímajú srdcom a nielen cez matériu. Pretože fotografia je matéria. A podstata uniká,“ presviedča lektorka. Hovorí, že ľudia si v pamiatkach zhotovujú tisíce záberov, ktoré si aj tak nepozrú. Zabudli, čo je to zážitok. Ticho. Úcta. Jeden nemecký dôchodca neváhal vyliezť na reštaurátorské lešenie, len aby sa dostal bližšie.
Nemci nechcú veriť, že tu stojí originál. Nezdá sa im, že by oltáre mohli prežiť 500, 600 rokov. Poliaci živo diskutujú a porovnávajú dielo s veľkolepým hlavným oltárom Smrti Panny Márie v Mariánskom kostole v Krakove, ktorý je dielom norimberského majstra Veita Stossa, Pavlovho súčasníka. Prú sa, že Majster Pavol bol Poliak a dobiedzajú do levočských sprievodcov asi tak, ako do lektorov v Terchovej, že aj Jánošík pochádza spod severných svahov Tatier. Pri Jánošíkovi zostávajú sklamaní, keď uvidia zápis vo varínskej matrike. No po rezbárovi Pavlovi nezostala takáto stopa.
A je po prehliadke. Zatvorí sa ťažká brána. Vonku mínus 15. Kam teraz na obed? Koniec? Oltár v Levoči je pritom len začiatok. Je to východiskový bod na ceste k majstrovi. K slobode. K renesancii.
Na titulnej fotografii:
Madona v Ľubici.
Autor: Andrej Barát, Pravda