Voľné soboty sa rodili ťažko

Kto si dnes ešte pamätá, ako zložito a len krok za krokom u nás vznikal dvojdňový víkend? Najprv sa vyskytoval raz, potom dva- alebo trikrát mesačne. A presne pred polstoročím sa rozbehol experiment so štyrmi voľnými sobotami, ale iba vo vybraných podnikoch a organizáciách. Skúsme si teda pripomenúť, čo všetko predchádzalo skráteniu pracovného týždňa a čo to medzi ľuďmi vyvolalo. Tému si zobral v denníku PRAVDA pod drobnohľad publicista VLADIMÍR JANCURA.

V roku 1967 mali voľné soboty už vo väčšine západoeurópskych krajín i v USA. Niekde dokonca dosť dlho, napríklad Francúzsko uzákonilo päťdňový 40-hodinový pracovný týždeň ešte v roku 1936 a Spojené štáty o dva roky neskôr (aj s výraznými príplatkami za nadčasovú prácu). Fordova spoločnosť však zaviedla voľné soboty už v roku 1926! Po druhej svetovej vojne sa táto prax začala rozširovať – a to aj s podporou Medzinárodnej organizácie práce a odborov – po celom svete. Zamestnávatelia reagovali pozitívne, len čo zistili, že dvojdňové voľno motivuje k rastu produktivity aj intenzity práce a v neposlednom rade zvyšuje spotrebiteľský do­pyt.

V krajinách sovietskeho bloku s centrálne riadenou ekonomikou si však toto poznanie razilo cestu pomalšie. Česko-slovenský ekonóm Miloš Pick (pracoval aj v Bratislave) si pred desiatimi rokmi zaspomínal, ako ťažko bolo ešte aj v roku 1960 presvedčiť najvyšších predstaviteľov KSČ o výhodách voľnej soboty. Nevedeli si jednoducho predstaviť, že v trvale nedostatkovej ekonomike možno vyššou produktivitou práce nahradiť „výpadok“ 15 percent pracovného času (v Československu vtedy platil 46-hodinový pracovný týždeň s množstvom nadčasov). „Veď to je, akoby vypadol jeden milión pracovníkov, a my už teraz máme ľudí málo,“ namietali vo vedení štátostrany.

Nie náhodou sa však vtedy hovorilo „Sovietsky zväz – náš vzor“. Len čo Nikita Chruščov vytýčil v októbri 1961 z tribúny Zjazdového paláca v Kremli úlohu „predbehnúť v produktivite Ameriku“ už do roku 1970, len čo (v tom istom prejave) prisľúbil – okrem všetkého iného – „najkratší pracovný deň na svete“, zmenili rétoriku i najvyššie miesta v Prahe. Pri ústrednom plánovacom úrade (SPK) umožnili dokonca zriadiť komisiu pre skracovanie pracovného času, v ktorej pôsobil aj Ing. Pick.

V tom istom roku sa však v socialistickom Československu rozpadol tretí päťročný plán a bolo treba „hasiť“ vážne problémy vo výrobe. Myšlienka s voľnými sobotami mala pripravenú pôdu až v roku 1965, keď sa pozvoľna začal meniť celý systém riadenia ekonomiky a vyšiel nový Zákonník práce. Priali tomu aj tzv. Kosyginove ekonomické reformy v ZSSR, kde v tom čase podnikli prvé experimenty s kratším pracovným týždňom.

U nás sa reálne zmeny začali v auguste 1966 vyhláškou SPK, ktorá síce zachovala 6-dňový pracovný týždeň, ale každá štvrtá sobota bola voľná. Od januára 1967 sa prešlo na dve voľné soboty (spravidla párne) pri 44-hodinovom pracovnom týždni. Čo je zaujímavé, od septembra 1967 túto novinku využíval už nielen priemysel, ale aj školstvo, čím sme predbehli dokonca sovietsky „vzor“. V ZSSR sa vyučovalo šesť dní v týždni ešte niekoľko desaťročí. Kroniky mnohých základných škôl na Slovensku zmenu zaznamenali ako prelomovú. „Každá párna sobota v mesiaci bola voľná,“ čítame v kronike ZŠ Novačany pri Košiciach. „Používal sa dvojtýždenný rozvrh hodín.“

Medzitým v marci 1967 prijala strana a vláda v Moskve uznesenie o zavedení 5-dňového pracovného týždňa. Prechod väčšiny priemyselných odvetví a verejných služieb v ZSSR na nový grafikon sa mal udiať do 50. výročia boľševickej revolúcie, teda do 7. novembra. Vraj sa to dá stihnúť, lebo v „skrátenom režime“ už pokusne pracuje okolo dvoch miliónov sovietskych ľudí vo vybraných odvetviach.

Praha sa až tak neponáhľala, termín prechodu na všetky štyri voľné soboty v mesiaci naplánovala na 29. septembra 1968. Medzitým sa malo experimentovať, aby sa podniky dobre pripravili a aby sa vychytali prípadné chyby.

Dve voľné s problémami

Pred pätnástimi rokmi, krátko pred jeho smrťou, sme sa o tom zhovárali s bývalým politikom Bohumilom Šimonom. V druhej polovici 60. rokov bol vedúcim ekonomického oddelenia na ÚV KSČ v Prahe, a teda, povedané vtedajším slovníkom, stranícky riadil prípravu na zavedenie 5-dňového pracovného týždňa. Šimon patril medzi reformných komunistov a ekonómov, počas Pražskej jari bol blízkym spolupracovníkom Alexandra Dubčeka, veď nie náhodou ho 21. augusta 1968 takisto uniesli sovietski výsadkári a nejaký čas držali spolu s Dubčekom a ďalšími štyrmi unesenými československými politikmi na Zakarpatsku.

Už v roku 1960 vydal Šimon ako pracovník ekonomického výskumu knihu o význame a potrebe skracovania pracovného času. „Ako výskumník som navrhol priznať nízku efektívnosť pracovných sobôt, zrušiť ich a tým skrátiť pracovný čas,“ spomínal v našom rozhovore. „Voľných sobôt sa obával najmä Antonín Novotný, vtedajší prezident ČSSR a šéf KSČ. Myslel si, že to rozvalí ekonomiku, prekážky padli, až keď ho vystriedal Dubček.“

Do experimentu sa prihlásilo 138 výrobných podnikov a iných organizácií. Všetky sa snažili zvýšiť produktivitu práce a zároveň neznižovať mzdy, čo bolo podmienkou prechodu na 5-dňový pracovný týždeň. V Bratislave si ho odskúšala Kablovka i Dimitrovka a výsledky boli uspokojivé.

Pravda, už pri prechode na jednu a potom i dve voľné soboty sa vyskytli v niektorých priemyselných odvetviach a mestách nepredvídané problémy. Niekde manažmenty štátnych podnikov alebo „otcovia“ miest nepochopili, že v sobotu nesmú mať voľno všetci vrátane všetkých predškolských zariadení, verejnej dopravy a celej maloobchodnej siete. Len tak sa mohlo koncom leta 1966 stať, že v Plzni boli cez jednu voľnú sobotu zavreté všetky predajne potravín, čo vyvolalo, prirodzene, protesty občanov.

Nasledujúca vládna vyhláška o skracovaní pracovného času už napríklad predpisovala, že niektoré jasle a materské školy musia byť v sobotu otvorené pre detí tých rodičov, ktorí vtedy pracujú.

To sa už písal rok 1967, v každom mesiaci boli dve voľné soboty a do redakcie Pravdy prišiel list od pracovníčok Trikoty Vrbové. Písali, že dve voľné párne soboty im nevyhovujú, lebo v dvojzmenných prevádzkach si vynucujú 14-denné striedanie zmien. Navrhovali, aby jedna voľná sobota v mesiaci bola nepárna a druhá párna, čím by sa v dvojzmenných prevádzkach umožnilo týždenné striedanie zmien bez ďalších komplikácií.

Problémom sa v októbri 1967 zaoberal vtedajší československý parlament – Národné zhromaždenie. Viaceré poslankyne potvrdili, že celodenné voľno pripadajúce na párne soboty spôsobuje problémy tam, kde sa pracuje na zmeny, a predovšetkým v textilnom priemysle. Vládna vyhláška síce umožňovala v takýchto prevádzkach skrátenie pracovného času v týždni na 43 hodín (ináč bol v celom národnom hospodárstve 44-hodinový) a zavedenie troch voľných sobôt, ale to by predpokladalo zvýšenie produktivity práce až o 2,5 percenta, na čo neboli všade vytvorené podmienky. Zároveň by sa takémuto režimu musela prispôsobiť doprava, čo tiež nebolo jednoduché.

Jedna z poslankýň, ináč pracovníčka Moravskosliezskych pletiarní, oznámila, že ženy by uvítali, keby sa v dvojzmenných prevádzkach pracovalo každú sobotu, ale iba v dopoludňajšej zme­ne…

Nuž, takéto diskusie vtedy „lomcovali“ parlamentom. Uvažovalo sa dokonca o nedeli a voľnom pondelku, ako o „dvojdňovom víkende“ pre pracovníkov niektorých odvetviach priemyslu i služieb. Podľa českého historika Martina Franca, ktorý skúma každodennosť minulého režimu, tento návrh kompetentné miesta zavrhli pravdepodobne s ohľadom na tradície, ktoré predpokladali, že druhým voľným dňom bude predsa len sobota.

Deň D: 29. september 1968

Rok 1968 sa začal výmenou na najvyšších politických postoch v Československu, namiesto Novotného nastúpil Dubček a reformní komunisti v Prahe i v Bratislave postupne získavali prevahu. Patril medzi nich aj docent ekonómie Jozef Zrak, ktorý sa postavil na čelo mestskej straníckej organizácie.

„Už pri čiastočnom skrátení pracovného týždňa chceli mnohí riaditelia využiť tie dve voľné soboty na organizovanie schôdzí, rôznych školení a na takzvané dobrovoľné pracovné zmeny,“ spomínal po rokoch. „Dubčekovo vedenie muselo tieto ďalšie voľné dni obhajovať ako neodňateľné právo človeka.“

V polovici mája 1968 schválila vláda zásady pre zavedenie skráteného týždňa so 41,5 hodinou pracovného času, ktoré mali podobným praktikám zabrániť. A o mesiac neskôr vyšla vyhláška ministerstva práce a sociálnych vecí s podrobnosťami nového pracovného poriadku. Prechod na 5-dňový pracovný týždeň v celom štáte a všetkých odvetviach bol naplánovaný – ako sme si už povedali – na 29. septembra. Lenže do toho prišiel ako hrom z jasného neba vpád vojsk Varšavskej zmluvy.

„Naša komisia sa za týchto okolností zišla v poľných podmienkach,“ spomínal, kým ešte žil, Ing. Pick (zomrel v roku 2011). „Radili sme sa navzájom, pýtali sme sa, koho len šlo, od Plzne do Košíc, čo ďalej? Odpoveď bola jednomyseľná: "Spustiť” to 29. septembra bez ohľadu na riziká, je to predsa legitímny program našej, aj keď práve väznenej, vlády.“

Jedným z rizík bola aj taká „maličkosť“ ako vytlačenie nových cestovných poriadkov pre vlaky aj autobusy v okupovanej krajine. Bolo dohodnuté, že začnú platiť takisto 29. septembra. Všetko nakoniec dopadlo dobre. Poriadky sa cyklostylovali v okresoch „na kolene“ a vylepovali na každej zastávke. Na 5-dňový model vyučovania stihli vtedy prejsť aj všetky školy, čo sa napríklad susednému Rakúsku podarilo až v polovici 70. rokov.

 

Na titulnej fotografii:

Alexander Dubček obhajoval voľné soboty ako ,,neodňateľné právo človeka".

Autor: Profimedia

 

CELÝ ČLÁNOK ČÍTAJTE

NA  PORTÁLI  DENNÍKA  PRAVDA

http://zurnal.pravda.sk/neznama-historia/clanok/425619-volne-soboty-sa-rodili-tazko/