Za Antonom Bendíkom, skvostným človekom a vášnivým folkloristom, priateľom našich krajanov
Legendy odchádzajú potichu. Kým na prelome mája a júna som sa s obľubou, ak sa naskytla možnosť, pohrúžil a započúval na "folklorike" vysielanej popoludní na STV1 RTVS, do clivých a pre mňa viacerých neznámych pesničiek v podaní Antona Bendíka, hrušovského rodáka, harmonikára a speváka, ozdoby vari všetkých najväčších, ale i tých najmenších (pretože tak sa u ľudovkárov patrí – vzdať hold a povzbudiť i takých, ktorí tvoria aj na malých, poctivo utkaných dramaturgií regionálnych či miestnych slávností tradičnej až dychtivej krásy bez veľkých peňazí…) slovenských folklórnych festivalov, netušiac, že Tonka už medzi nami niet, som finišoval s grafickým stvárnením programového baneru Krajanského dvora 2019 v Detve. Keď som si v máji skicoval jeho podobu, medzi prvými fotografiami k programu, ktorý moderujem v rámci prezentácie kultúry života, jedinečnosti gurmánskych pochúťok (najmä dolnozemských Slovákov z Maďarska, Rumunska, Srbska či Chorvátska) a zvláštností zvykov a sviatostí v kolorite všedného mozoľnatého príbehu predkov našich krajanov, som dal na výsostné miesto práve portrét uja Tonka. Ako predzvesť toho, že opäť, ako po predchádzajúce tri roky, bude v Detve na pravé nedeľné poludnie, sťaby symbol hodný potechy oka, ucha, aj duše, ozdobou predchýru Krajanskej nedele.
Žiaľ, Tonko Bendík naživo – to už nikdy nebude. Zato pripomienka v rovnaký čas na zázračného vľúdneho temperamentného "ujčoka z Hrušova" áno. Z úcty k jeho dobru, iskry v nevädzových očiach, láske k folkloristike, skrze ktorú s toľkou emotívnosťou nám dával prímer ako ľúbiť tradície národa, vnuknutia predkov, krehký vzťah navzájom k sebe samým. Folklór sa rád snúbi s lahodným voľnomyšlienkárstvom, v tom najlepšom velebí huncútov v krehkej duši, blahorečí príležitostným beťárom na javisku. Tak vycibreným tanečníkom, ako aj muzikantom s darom od samého Boha. Tvorivým, vynaliezavým – v speve, hudbe, preberaním na gombičkách.
A tak aj preto nech spomienka na Antona Bendíka a jeho čarovnú 130-ročnú heligónku vyznieva ako vyznanie sa k človeku, ktorý, len čo sa k nám priblížil clivými piesňami sprevádzanými jeho harmonikou, akoby – a tak som to cítil aj pred rokom, keď bol s nami tu pod Poľanou, k nám vysielal energiu blahorečiacu ľudské porozumenie, akúsi nedefinovateľnú nadčasovosť žičlivosti, blízkosti, priam výnimočnej empatie. Takým pre nás, ktorí sme ho mali česť poznať ho ako folkloristu – muzikanta a speváka, ale najmä írečitého dobráka z ľudu, patriota Hontu a skvostnej Hontianskej parády v Hrušove, zostane navždy. Vďaka za to, že ste boli a svojou prítomnosťou ste nás obdarúvali, ujo Tonko. Nezabudneme!