Za Otom Filipom, skvelým publicistom a fotografom, vzácnym človekom

Sú správy, ktoré nás silou ich absurdnej neočakávanosti zaskočia emotívnosťou tak mocne, že žiaľ z duše vyplavujú slzy aj z akokoľvek pevných a odolných chlapov. Tak i mnou zalomcovala zvesť zo Starej Pazovy, keď som si v nedeľu 17. júna 2018 ráno, ako to mám vo zvyku, poklikal na webové stránky a portály krajanských médií. Dlho som sa spamätával, keď pod sviecou piety na portáli týždenníka Slovákov v Srbsku Hlasu ľudu – hl.rs, som nad správou o úmrtí čítal meno Ota Filipa, skvelého novinárskeho kolegu a príjemného priateľa, briskného a zajedno aj vnímavo vľúdneho publicistu a fotografa, duše mediálneho diania vojvodinských Slovákov. Človeka, ktorý svojimi tvorivými a objavnými aktivitami, aj vďaka  jedinečným ľudským priblíženiam a citlivým vnímaním života vojvodinských  Slovákov v  kontexte šíreho krajanského sveta, žurnalisticky aj ľudsky významne obohacoval,  zveľaďoval i dotváral plastický obraz  Slovákov v Srbsku v zrkadlení štyroch desaťročí. Oto Filip nás opustil vo veku 63 rokov.

Spomedzi Slovákov v Srbsku odišiel náhle a nečakane, potichu. Bolestivo paradoxne – bez slova a obrazu, teda symbolov zapečatených natrvalo v činoch (pretože redakčné archívy a fotografie, našťastie, pretrvajú…) , ktoré Oto Filip dokázal zakaždým konceptuálne, výstavbovo, dramaturgicky aj vizuálne v publicistickej tvorbe s nápaditosťou a originalitou jemu svojskou harmonizovať. Zakaždým boli jeho novinárske aj fotografické pokušenia sprevádzané Otovým dobromyseľným a úprimným pohľadom, jemným provokovaním, zmyslom pre ohľaduplnú, no vecnú realitu. Každému z nás, aj mnohým jeho novým priateľom z mediálnych krajanských prostredí – fotografov a publicistov, ktorých si Oto získal počas  deviatich nezabudnuteľných septembrových dní 2017 počas Ateliéru fotografie – Tvorivej školy žurnalistiky v Banskej Štiavnici, a s ktorými vedno spriadal nové spoločné výzvy, bude citeľne chýbať jeho takt i prístup: Otove novinárske aj človečenské šacovania, skúmavosťou nasýtené hodnotenia, ľudský šarm. A najmä pohľady čestného a rovného chlapa.

Trúchlia za Tebou všetci, ktorí mali česť poznať Ťa, Oto. Nielen ako novinára, ale aj ako človeka vždy pripraveného a ochotného vystrieť priateľskú ruku, vypočuť, pomôcť, povzbudiť a poláskať slovom, pohľadom.  Napokon, aj Katka Pucovská, naša kolegyňa a "súputnička mediálnych snáh Slovákov vo Vojvodine a ich príkladnej kultúrno-emotívnej a ľudskej pripútanosti k našej spoločnej vlasti – Slovensku", sa vyjadrila na publicistickom portáli kulpin.net v tomto duchu: "Sťa hrom z jasného neba sa mnohých z nás dotkla správa o smrti novinára Ota Filipa. Nie, to nie je možné! Veď mal dohovorené stretnutia, sledovanie udalostí, nedokončený článok… Ale… predsa… Tak ako sa nevnucoval svojmu okoliu, tak tíško sa z neho v dnešnú noc aj vykradol. Manželka Mária a syn Filip stratili oporný pilier. V budúcom roku by Oto oslávil štyridsať rokov pôsobenia v týždenníku Hlas ľudu, v ktorom zanechal hlbokú stopu."

 

X                                    X                                     X

 

Za jedným z najrešpektovanejších, najvšestrannejších a  najtvorivejších novinárov, redaktorov, publicistov a fotografov v celom krajanskom svete v novodobej histórii krajanskej žurnalistiky prelomu dvoch storočí smútime aj v Úrade pre Slovákov žijúcich v zahraničí v Bratislave.

V mene jeho predsedu Jána Varša, ktorého s Otom Filipom spájali osobné pracovné kontakty, ako aj puto ľudského zblíženia, neformálnych rozhovorov a stretnutí už počas pôsobenia  JE Jána Varša na poste veľvyslanca Slovenskej republiky v Srbsku (2011-2015), vyjadrujeme nad skonom Ota Filipa, nášho vzácneho priateľa, úprimnú sústrasť manželke Márii, synom Filipovi a Dávidovi, celej rodine, priateľom a známym, blízkym druhom – kolegom a spolupracovníkom  v Hlase ľudu, v slovenských médiách v Srbsku, ako aj širokej kultúrno-spoločenskej obci Slovákov vo Vojvodine, pre ktorú bolo čaro osobnosti Ota Filipa počas celého jeho života neodmysliteľnou súčasťou a nespochybniteľným príkladom hodným nasledovania!

Smútime za Tebou, Oto. A spomíname. V mysli sa vyjavujú mnohé spoločné stretnutia a vzácne debaty o všetkom, čo vyváralo a formuje pestrosť tematickej mnohorakosti, najmä však obsah, nápaditosť, ale aj autorský potenciál reálne prezentovať prednosti, úspechy i úskalia národného života Slovákov v Srbsku a ich živý odkaz a pohnútky v slovensko-slovenských súvislostiach v mnohovrstvovom uchopení a pochopení "slovenskej veci a Slovákov schopných v tejto veci sa sebauvedomiť". 

Tvoj širokánsky obzor a permanentne sa rozvíjajúci talent človeka s nadhľadom,  schopnosť užitočnej žurnalistickej sebareflexie, ako aj empatia vnímať súvislosti s pozitívnou nádejou, nech pretrvajú aj s Tvojim jedinečným optimizmom "keľavného dolnozemského Slováka" v činoch a snahách mladej novinárskej generácie Slovákov vo Vojvodine!

 

Budeš nám, Oto, veľmi chýbať. Nikdy na Teba nezabudneme!

Za všetkých Tvojich priateľov a novinárskych kolegov z krajanského sveta

Ľudo Pomichal

 

Pietne spomienkové stretnutie sa koná v utorok 19. júna v budove  Dnevnika v Novom Sade na 2.  poschodí o 14.00 h.

 

Posledná rozlúčka s Otom Filipom sa uskutoční v stredu 20. júna v Šabci na Donjošovskom cintoríne o 13.00 h.

 

 

KTO BOL OTO FILIP

(1954 – 2018)

 

Slovák z prostredia vojvodinských Slovákov v Srbsku – novinár, publicista, fotograf, ktorý bezmála 40 rokov spojil svoju žurnalistickú tvorbu s týždenníkom Slovákov v Srbsku Hlas ľudu.

Základnú školu ako aj Pedagogickú akadémiu skončil budúci talentovaný publicista a reportér v meste Šabac (Srbsko), kde ako novinár pôsobil v týždenníku Glas Podrinja. Po ukončení štúdií žurnalistiky na bratislavskej Katedre žurnalistiky FF UK (1977), ako aj po obhájení rigoróznej práce v oblasti komparatistiky novinárskych žánrov  a získaní titulu PhDr. (1979), kratší čas pobudol v novosadskom denníku Dnevnik, skadiaľ v októbri 1979 prestúpil do Hlasu ľudu. V ňom začínal ako praktikant, aby sa o pár rokov stal redaktorom zahraničnej rubriky, potom zástupcom šéfredaktora  a v poslednom desaťročí 20. storočia i šéfredaktorom Hlasu ľudu. V rokoch 1992-1993 bol aj úradujúcim riaditeľom NIU Hlas ľudu.

Bol redaktorom, spoluautorom, pripadne prispievateľom vo viacerých monografiách zaoberajúcich sa novinárskou problematikou. Záujmovo sa venoval fotografii, v rámci čoho sa zúčastňoval na viacerých skupinových, prípadne samostatných výstavách. V ostatných rokoch  žurnalistickej tvorby pôsobil ako redaktor upriamujúci sa na celoštátne a vojvodinské spoločenské, politické, hospodárske, ekologické,  poľnohospodárske a iné témy. Zároveň bol redaktorom magazínovej prílohy Mozaika, pri zrode ktorej v roku 1979 Oto Filip aj stál.

 

Štiavnické impresie Ota Filipa

Slovensko, veľká malá krajina v srdci Európy, Štiavnica, skvelé mestečko v srdci Slovenska. Horský drahokam, ktorého lesk zatieňuje fádnosť všedných dní, pred ktorého krásou a dejinami treba stáť v pokore, uvedomujúc si, že nič nevzniká ani náhodou, ani bez nesmierneho ľudského úsilia. Ozaj, čo viac si človek od života môže priať, než aspoň na taký týždeň  vypadnúť z kolotoča do kruhu sa krútiacich dní, odcestovať inam, stretnúť ľudí s ktorými si rozumie a ktorí rozumejú jemu, objaviť novú tvár starého povolania. A keď sa to navyše deje tam, kam zavítaš prvý raz, našťastie nie i posledný, uvedomíš si, čo ozaj znamená to tatarkovské "byť na cestách".

Je také talianske porekadlo, že nie je šťastím mať to, čo si praješ, ale priať si to, čo máš. A nám, adeptom septembrovej Tvorivej školy žurnalistiky, sa Štiavnica tak hlboko vryla pod kožu, že si azda  všetci prajeme, aby sme ju mali aspoň ešte raz, aspoň ešte na pár dní. V duchu toho Sládkovičovho o dvoch kategóriách ľudí: tých, ktorí v nej už boli a budú sa do nej vracať a  všetkých iných, ktorí vlastne ani nevedia, o čo prišli. 

Hoc z rôznych štátov a médií, zblížilo nás to, čo si zriedkavo uvedomujeme: že  krásu a ľudí srdečných, príslovečne pohostinných, netreba hľadať ani v ďalekých  svetových turistických destináciách, ani v päťhviezdičkových hoteloch na iných  rovnobežkách, ale tam, kde sme si všetci blízki a čo je v podstate na dotyk chcenia odísť, pobudnúť, objavovať…

Hovoriac rečou fotografickou a univerzálnou, zvýhodnenou v porovnaní s jazykmi inými už tým, že žiadneho tlmočníka nepotrebuje, nedala sa nevšimnúť tá slovenskosť, sálajúca cez štáty a meridiány, od Niagary po Európu,  zdolávajúca prekážky, rozlične nastavené pomery a inakšími dobami inak vybudované základy.

A tak ako nám Štiavnica, od architektúry, cez dejiny po súčasnosť, učarila krásou, očarilo nás i to chvenie duše, ktorá sa konečne ocitla pri svojich dávnych prastarých koreňoch, nielen jazykových. Všednou rečou povedané, hostiteľské mesto ako sa patrí, ľudia, na ktorých sa nezabúda. A nadovšetko závany nádeje, že možno zase zídeme sa tam ešte dakedy. Raz…

OTO FILIP,  september 2017

(Doposiaľ nepublikovaný text nám Oto zanechal ako svoje myšlienkovo-emotívne posolstvo po Ateliéri fotografie 2017 v Banskej Štiavnici. Text a fotografie Ota Filipa sú súčasťou pripravovaného Fotoalbumu Ateliér fotografie 2017.)

 

Na titulnej fotografii:

Oto Filip na prahu rodného domu Deža Hoffmanna, legendárneho fotografa Beatles, počas Ateliéru fotografie – Tvorivej školy žurnalistiky ÚSŽZ v septembri 2017 v Banskej Štiavnici.

Foto: Imrich Fuhl

Na snímke vo fotogalérii:

Fotografia do albumu: spoločná snímka účastníkov Ateliéru fotografie počas slávnostného otvorenia Tvorivej školy žurnalistiky ÚSŽZ v Rytierskej sále Starého zámku v Banskej Štiavnici – náš kolega Oto Filip je na fotografii deviaty zľava.

Foto: Creativ line