Insitné umenie z Kovačice, významný prvok slovenskej kultúry vo Vojvodine (Srbsko) bolo 3. decembra 2024 zapísané do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva ľudstva UNESCO. Gratulujeme k zápisu, vďaka  ktorému sa toto jedinečné umenie dostalo do centra medzinárodnej pozornosti.

Umelecká tvorba kovačických maliarov je známa svojou farebnosťou, detailným zobrazovaním každodenného života a autentickým zachytením miestnych tradícií. Tento zápis je uznaním výnimočného prínosu, ktorý komunita v Kovačici prináša k svetovému kultúrnemu bohatstvu.

Predkovia Slovákov v Kovačici pochádzali prevažne z oblastí Novohradskej, Peštianskej a Nitrianskej stolice. Niekoľkých rodín prišlo zo Zvolenskej stolice, Zadunajska a Békéšskej stolice. Slováci vo Vojvodine si aj po viac ako dvoch storočiach odlúčenia a mnohých historických výzvach dokázali udržať svoju rodnú slovenčinu a zachovať svoje zvyky.

Prvé umelecké snaženia

Cesta k umeleckému sebavyjadreniu kovačických Slovákov sa začala pred mnohými desaťročiami. V tridsiatych rokoch 20. storočia sa Ján Sokol a Martin Paluška, bez predchádzajúcich skúseností či vzdelania, pokúsili o prvé maľby. Ich diela, vznikajúce v náročných sociálnych podmienkach, sa spočiatku nevystavovali. K nim sa neskôr pridal Martin Bíreš a v druhej polovici 40. rokov ich významne ovplyvnil Vladimír Boboš, ktorý im pomohol zdokonaliť techniky prípravy farieb a plátien.

Zlom nastal po druhej svetovej vojne, keď začalo byť podporované umenie z robotníckych a roľníckych vrstiev. Títo maliari počiatku kopírovali diela známych umelcov, ale čoskoro dostali zásadný impulz od akademického maliara Stojana Trumića, ktorý ich povzbudil k autentickému vyjadrovaniu. Prvé vystúpenie maliarov z Kovačice na verejnosti sa uskutočnilo v roku 1950 na výstave v Novom Sade a v Subotici. Prvé pokusy zakladateľov insitnej maľby nemožno jednoznačne označiť za insitu, ale predstavovali významný krok k formovaniu tohto umeleckého smeru.

Skupina maliarov v Kovačici, vedená Vladimírom Bobošom, v roku 1951 založila výtvarnú sekciu v rámci Kultúrno-osvetového spolku Pokrok. Čoskoro sa k nej pridali významní umelci ako Martin Jonáš a Ján Kňazovic. Pri príležitosti 150. výročia založenia obce v roku 1952 usporiadali dvanásti miestni maliari svoju prvú spoločnú výstavu s názvom Kovačický október, ktorá sa stala každoročnou tradíciou.

V roku 1954 sa k mužským autorom pridala prvá žena, Alžbeta Čížiková, a o rok neskôr vznikla v Kovačici prvá dedinská galéria insitného umenia v bývalej Juhoslávii. Obrazy kovačických maliarov získali medzinárodnú pozornosť v roku 1957 v rámci výstavy Insitní umelci Juhoslávie, ktorá putovala do Belehradu, Záhrebu, Ľubľany a Skopje. Galéria sa stala centrom miestneho umenia, každoročne obohacovala svoj fond a dnes uchováva diela 46 autorov, ktorí šírili slávu Kovačice po celom svete.

Vrcholné obdobie kovačickej insity

V šesťdesiatych rokoch sa insitnému maliarstvu začalo venovať viac žien, vrátane Zuzany Chalupovej, ktorá sa stala medzinárodne uznávanou autorkou. Na výstavách začali svoje diela predstavovať aj umelci z Padiny, ako Michal Povolný a Ján Husárik, ktorí sa stali členmi galérie v sedemdesiatych rokoch. Obdobie od konca šesťdesiatych do sedemdesiatych rokov je považované za zlatú éru insity, keď galéria v Kovačici výrazne rozšírila počet svojich členov i umelecký záber.

Rast popularity insitného umenia z Kovačice prilákal nových maliarov. V osemdesiatych rokoch sa členmi galérie stali osvedčení umelci ako Katarína Karlečíková, Ján Bačúr, Pavel Cicka či Ján Glózik. Významnou zmenou bol príchod Ferenca Patakiho, prvého člena maďarskej národnosti, čím sa galéria otvorila aj iným etnickým skupinám.

S rastom počtu členov a obrazov galéria začala  pociťovať s nedostatkom priestoru. Tento problém sa vyriešil v roku 1989, keď bola pre galériu prispôsobená veľká sedliacka usadlosť. Nové priestory poskytli vhodné zázemie a galéria v nich sídli dodnes.

Nová kapitola a snahy o zápis na zoznam UNESCO

V 90. rokoch 20. storočia sa Galéria insitného umenia v Kovačici rozšírila o ďalších umelcov, medzi ktorými boli Jozef Haviar, Ján Hriešik, Štefan Varga a Mária Vargová. Zároveň, 1. októbra 1991, vznikla súkromná Galéria Babka, ktorú založil Pavel Babka. Galéria Babka zohrala významnú úlohu v propagácii kovačickej insity na medzinárodnej úrovni. Vďaka jej aktivitám sa diela miestnych umelcov dostali na svetové výstavy, vrátane EXPO 92 v Seville, a ich prezentácia pokračuje pod jej záštitou až do súčasnosti.

Diela autorov z Kovačice sú dnes vystavované po celom svete. Každoročne privítajú galérie v Kovačici tisíce návštevníkov, ktorí obdivujú jedinečné insitné umenie miestnych tvorcov. V roku 2008 sa Galéria insitného umenia oddelila od Domu kultúry v Kovačici a funguje ako samostatná kultúrna inštitúcia, ktorá bola roku 2022 ocenená medailou Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí.

Galéria Babka, ktorá bola v roku 2001 vyhlásená za svetové stredisko vydavateľskej činnosti insitného maliarstva organizácie UNESCO, zohráva kľúčovú úlohu v propagácii kovačického umenia. Jej cieľ, dosiahnuť zápis kovačickej insity na zoznam svetového kultúrneho dedičstva UNESCO sa naplnil práve v týchto decembrových dňoch roku 2024.