Prof. RNDr. Peter Chrastina, PhD., nastúpil do funkcie podpredsedu Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí začiatkom roku 2025. V rozhovore hovorí o svojich motiváciách, plánoch a výzvach, ktorým čelia slovenské komunity vo svete.

Mohli by ste našim čitateľom krátko predstaviť a zhrnúť, čo vás viedlo k prijatiu funkcie podpredsedu Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí?

K prijatiu funkcie podpredsedu ÚSŽZ ma viedlo dlhoročné pôsobenie v univerzitnom prostredí, kde som sa venoval krajanskej téme (výskum slovenských/československých enkláv na Dolnej zemi, príp. v zámorí z hľadiska historickej geografie a kultúrnej antropológie). Po tridsiatich rokoch „učiteľovania“ a bádania v problematike som cítil potrebu zmeniť smer a vyskúšať si inú formu práce, ktorá by nadväzovala na moje doterajšie skúsenosti. Neznamená to, že by ma akademická práca prestala napĺňať, no dospel som do bodu, keď som sa rozhodol prijať nové výzvy.

Aké vaše osobné skúsenosti alebo profesionálne úspechy považujete za najdôležitejšie pre vašu novú úlohu?

Myslím si, že do tejto úlohy nevstupujem ako neodborník, laik. Ako som naznačil vyššie, o krajanskú problematiku sa zaujímam dlhodobo. Preto aspoň sčasti poznám vzťahy a potreby konkrétnych komunít v zahraničí. Aktuálne riešim otázku manažovania krajanskej problematiky, samozrejme, v spolupráci s p. predsedníčkou a ostatnými kolegami z ÚSŽZ. Aj pri tejto činnosti čerpám zo skúseností – či už z akademického prostredia alebo z privátnej sféry. Verím, že ich dokážem skĺbiť v prospech našich krajanov.

Aké sú vaše hlavné priority a plány pre prvý rok vo funkcii podpredsedu?

Plány určite mám, no realita ich môže vždy trochu upraviť. Mojím cieľom je predovšetkým sprehľadniť a zefektívniť prístup k našim krajanom. Netvrdím, že doteraz nebol efektívny, ale najskôr sa potrebujem dôkladne oboznámiť s problematikou. Ďalší krok v novej funkcii predstavuje novovznikajúca komisia pre vedu a výskum. Zároveň sa chcem aktívne venovať oblastiam, ktoré spadajú pod moju pôsobnosť – informáciám, médiám, kultúre, cirkvám a vzdelávaniu. Práve vzdelávanie je mi obzvlášť blízke, keďže v školstve pôsobím od roku 1995. Som presvedčený, že spolupráca krajanov s naším úradom nebude formálna, ale bude podporená aj korektnými medziľudskými vzťahmi.

Ako vidíte úlohu úradu v podpore slovenskej identity v zahraničí v kontexte moderných výziev, ako je napríklad globalizácia a digitalizácia?

Slovenské krajanské komunity sú prirodzene konfrontované s globálnymi trendmi, ako sú globalizácia a digitalizácia. Či chceme alebo nie, táto doba prináša množstvo problémov a úloh pre všetky zainteresované strany. Ako Slovák a človek, ktorý má spolupracovať a slúžiť krajanom, vnímam tieto zmeny ako príležitosť na aktívnu komunikáciu a hľadanie riešení. Úrad môže podporiť slovenskú identitu najmä tým, že bude citlivo reagovať na konkrétne potreby Slovákov žijúcich v zahraničí a snažiť sa im maximálne vyjsť v ústrety. Dôležité je, aby krajanské komunity a ich predstavitelia aktívne generovali záujmy všetkých generácií bez rozdielu (t. j. tichej generácie – najstarších seniorov, boomerov, generácie X, mileniálov, gen. Z či alfa) – napríklad podávaním žiadostí o dotácie na projekty (vrátane niektorých projektových výziev Európskej únie, Medzinárodného vyšehradského fondu a i.), ktoré podporia uchovávanie slovenských tradícií, jazyka a kultúry. Takto získavame cennú spätnú väzbu a môžeme efektívnejšie reagovať na ich potreby. Zároveň organizujeme rôzne podujatia, napríklad školu žurnalistiky a ďalšie iniciatívy, ktoré môžu posilniť povedomie o slovenskej identite aj v modernom kontexte. Možno nimi nevyriešime všetky potreby alebo úlohy, ale aspoň sa im prispôsobíme a urobíme maximum pre to, aby fenomény slovenskosti a slovenskej identity zostali živé aj v budúcnosti.

Naznačili ste, že sa plánujú niektoré konkrétne, možno menšie kroky. Sú súčasťou nejakých širšie uchopených iniciatív?

Vychádzame z Koncepcie štátnej politiky Slovenskej republiky vo vzťahu k Slovákom žijúcim v zahraničí na obdobie 2022 – 2026, ako aj z programového vyhlásenia vlády. Tieto dokumenty sú širšie koncipované, no ich realizácia závisí aj od osobnej iniciatívy. Kľúčové je, aby fungoval vzájomný vzťah a dialóg. Na jednej strane sú požiadavky krajanov, na druhej strane je naša úloha tieto požiadavky manažovať a v prípade potreby urobiť určité korekcie – samozrejme, vždy v kontexte spolupráce. Každopádne je namieste pripomenúť, že vo vzťahu k potrebám krajanského prostredia ÚSŽZ musí zohľadniť realitu štátneho rozpočtu Slovenskej republiky v období konsolidácie verejných financií.

Čo osobne vás motivuje k práci so slovenskými komunitami v zahraničí?

Zaujímavá otázka (úsmev). Na začiatku to bolo pre mňa niečo nové, fascinácia a očarenie zároveň. Skrátka, neskutočný zážitok z nepoznaného a zároveň reálne existujúceho, viditeľného, hmatateľného, voňajúceho, zážitok z ľudí, ktorí hovoria a žijú „po našom“ (…). Už ako študent na vysokej škole som mal spolužiakov z prostredia Dolnej zeme, konkrétne z Rumunska, čo vo mne prebudilo ešte väčší záujem o túto tému. Postupne sa z pôvodného očarenia stal hlbší výskumný zámer. Venoval som sa konkrétnej téme, ktorá dodnes nie je úplne prebádaná, pričom som šťastný, že v súčasnosti môžem svoje poznatky prenášať do praktickej roviny. Verím, že v spolupráci s kolegami z ÚSŽZ dokážem nadobudnuté skúsenosti využiť a posunúť podporu krajanských komunít ešte ďalej.

Aká je podľa vás najväčšia výzva, ktorej dnes čelia Slováci žijúci mimo vlasti?

Táto otázka má pomerne jednoduchú odpoveď, no zároveň otvára množstvo širších súvislostí. Môžeme sa na ňu pozrieť z rôznych uhlov pohľadu – kultúrno-antropologického, sociologického či historického. Základná a primárna výzva však zostáva rovnaká: asimilácia a vplyv cudzej kultúry, čiže akulturácia. Keď človek opustí svoju materskú krajinu, ocitne sa, prirodzene, v procese adaptácie, ktorý môže viesť k oslabeniu jeho pôvodnej identity. Toto je fenomén, ktorému nemožno úplne zabrániť, no môžeme sa snažiť ho aspoň spomaliť a vytvárať podmienky na udržanie slovenskosti v zahraničí. Máme snáď vyčítať niekomu, koho predkovia sa pred sto rokmi odsťahovali do Argentíny, že dnes hovorí po španielsky a slovenčinu si osvojil len v podobe niekoľkých slov?  Nie. Takýto jedinec sa totiž cíti byť Slovákom (alebo Čechoslovákom) – a teda neprestal byť súčasťou nášho národa. Otázka identity je komplexná, nedá sa definovať a vysvetliť holou vetou. V tomto smere majú obrovskú výhodu krajanské komunity na Dolnej zemi, kde slovenskosť stále žije a rozvíja sa. Vždy, keď tieto miesta navštívim, nesmierne ma to inšpiruje – či už z hľadiska histórie, geografických súvislostí alebo jazyka. Mnohé výrazy, ktoré sa u nás na Slovensku už dávno nepoužívajú, tam pretrvali v archaickej podobe, čo je z výskumného hľadiska veľmi zaujímavé. Na druhej strane témy asimilácie a zachovanie kultúrnej identity predstavujú pre Úrad úlohy, ku ktorým chceme pristupovať citlivo, rešpektujúc prirodzený vývoj krajanských komunít.

Máte konkrétnu víziu, ako zapojiť mladšiu generáciu Slovákov v zahraničí do zachovávania slovenskej identity?

Určite áno, a táto vízia sa dá zhrnúť do jednoduchého princípu: sebapoznávanie, spoznávanie svojich koreňov, svojej minulosti v súvislostiach súčasnej doby. Kľúčové je vytvoriť podmienky na to, aby aj mladšia generácia Slovákov v zahraničí mala záujem o zachovávanie identity a kultúry. To znamená manažment kultúry, vzdelávania, vedy a výskumu tak, aby mladí ľudia postupne prebrali pomyselné žezlo od starších generácií. Tá už z rôznych (najmä zdravotných dôvodov) nemá dostatok energie na aktívnu prácu v krajanských komunitách a, prirodzene, očakáva, že niekto mladší prevezme iniciatívu. Dôležité je však uvedomiť si, že generačná obmena sa nedá vynútiť ani centrálne riadiť z ÚSŽZ. Tento proces musí prirodzene vzniknúť v samotných krajanských komunitách. Našou úlohou je vytvárať podmienky a podporovať iniciatívy, ktoré mladých Slovákov motivujú k zapájaniu sa. Samozrejme, nejde len o systémové riešenia – veľkú úlohu tu zohrávajú aj medziľudské vzťahy. Preto je dôležité hľadať cesty, ako spájať generácie a odovzdávať skúsenosti prirodzenou a motivujúcou formou.

Aký odkaz by ste chceli na záver zanechať našim krajanom a slovenským komunitám?

Snáď nebudem patetický, ak poviem: sám dokážem málo, avšak spolu môžeme dokázať viac. Možno nie zázraky, ale určite viac. Pre mňa je krajanská problematika nekonečným zdrojom inšpirácie a zároveň aj pripomienkou toho, že v tomto veľkom svete nie sme sami. V zahraničí totiž žijú ľudia, ktorí hovoria naším jazykom, myslia, túžia, radujú sa, smútia – podobne ako my, obyvatelia Slovenska. A práve v tom tkvie sila prežitia a existencie krajanských komunít.