Prezidentka SR Zuzana Čaputová ocenila v nedeľu 14. januára 2024 33 osobností spoločenského, kultúrneho, ako aj športového života, z toho sedem in memoriam. Spoločenskú poctu v podobe tohtoročných štátnych vyznamenaní si vyslúžili aj slovenské osobnosti zo zahraničia – vojvodinská Slovenka a významná predstaviteľka kovačickej insitnej maľby Eva Husáriková, výskumníčka Mária Dušinská žijúca a pôsobiaca v Nórsku, humanitárna pracovníčka Marína Paulínyová, ktorá vyrastala v USA, svojou prácou významne ovplyvnila sociálnu prácu na Slovensku počas ČSR a od druhej svetovej vojny bola významnou osobnosťou česko-slovenského exilu v Londýne, dirigent Juraj Valčuha – hudobný riaditeľ symfonického orchestra v americkom Houstone aj majstrovský krasokorčuliar Ondrej Nepela, ktorý záver svojho života prežil v Nemecku.

V zrkadle štátnych vyznamenaní vidíme celý slovenský príbeh. Uviedla to prezidentka Zuzana Čaputová v príhovore na ceremoniáli udeľovania štátnych vyznamenaní.

Najvyššie štátne vyznamenania sú podľa Čaputovej úzko spojené so štátnosťou. „Ocenené osobnosti, ich dielo a odkaz totiž definujú to, akí sme. Akým sme národom, akou sme spoločnosťou, akým štátom a kam sa uberáme vo svojom vývoji, povedala.

Udeľovanie štátnych vyznamenaní považuje hlava štátu za príležitosť verejne vyzdvihnúť odhodlanie všetkých, ktorí vykročili neprebádanou cestou bez ohľadu na predsudky či neprajné okolnosti. „Viacerí z tých, ktorí si prevezmú vyznamenanie, sa už narodili so vzácnym osobným nadaním. Pretože svoj talent nepremárnili, ale rozvíjali ho a pracovali na ňom, dokázali veľké veci. Zviditeľnili našu krajinu vo svete a predstavujú inšpiráciu najmä pre mladých ľudí, skonštatovala Čaputová.

Eva Husáriková

Eva Husáriková, insitná maliarka

Medaila prezidenta Slovenskej republiky za významné zásluhy o rozvoj kultúry a umenia zahraničných Slovákov.

Eva Husáriková sa narodila 2. decembra 1942 v Kovačici, kde vychodila základnú školu. Bola ženou v domácnosti, no v posledných rokoch sa profesionálne zaoberá maliarstvom. Olejovými farbami začala maľovať roku 1969 a vtedy po prvýkrát vystavovala v rámci podujatia Kovačický október. V tom istom roku sa stala členkou Galérie insitného umenia v Kovačici.

Pre svoje obrazy Husáriková čerpá spravidla veselé námety z každodenného života. Najčastejšie maľuje svadbu, rodinné slávnosti, krstiny a detské hry, ale aj chov husí, poľné práce. Často zobrazuje na svojich dielach bohato zdobené interiéry s množstvom vyšívaných vankúšov, pestrými posteľami a stenami. Tiež maľuje zátišia, najmä kvety. Vlastnú rozpoznateľnosť buduje na zvýrazňovaní jednotlivých detailov, najmä silnou červenou, ružovou alebo modrou farbou.

Ako konštatujú odborníci – napríklad Mária Šmihulová, kurátorka jej výstavy v roku 2007 na pôde Prezidentského paláca – maliarska tvorba Evy Husárikovej je plná radosti a oslavy dedinského života, no prináša aj inú vzácnu výpoveď, etnografickú. Svoj zmysel pre detail okrem iného uplatňuje pri maľbe žien v krojoch, zdobených interiérov či výšiviek. Dokumentuje tak život Slovákov vo Vojvodine.

Doteraz mala vyše 30 samostatných výstav doma i v zahraničí, zúčastnila sa tiež na viac než 300 kolektívnych výstavách. Získala viacero uznaní za svoju tvorbu. A ako sama hovorí, chce svojimi obrazmi šíriť pozitívnu energiu.

Mária Dušinská, vedecká pracovníčka

Mária DušinskáRad Ľudovíta Štúra II. triedy, občiansky, za mimoriadne zásluhy o rozvoj Slovenskej republiky v oblasti vedy a techniky, ako aj za mimoriadne šírenie dobrého mena Slovenskej republiky v zahraničí.

Mária Dušinská sa narodila 14. apríla 1956 v Modre. Vyštudovala Prírodovedeckú fakultu na Univerzite Komenského v Bratislave, kde získala doktorát z genetiky. Ďalšie skúsenosti nadobudla na pôde Slovenskej akadémie vied v Národnom onkologickom inštitúte. Zavŕšila ich doktorátom z genetickej toxikológie, mutagenézy a karcinogenézy. Kvalifikáciu si zvyšovala na výskumných pracoviskách v Štokholme či v škótskom Aberdeene. Od roku 1997 pôsobila ako profesorka na Katedre genetiky, Katedre antropológie aKatedre molekulárnej biológie Univerzity Komenského.

Zameriava sa na špecializácie, ako je diagnostika a oprava DNA, vplyv životného prostredia na zdravie, molekulárna, bunková a genetická toxikológia, biomonitoring a biomarkery.

Pôsobila ako expertka na biotechnológiu a genomiku v EÚ, aj ako členka Vedeckého výboru pre bezpečnosť spotrebiteľov v EÚ. V rokoch 2000 až 2006 zastávala post vedúcej Oddelenia experimentálnej a aplikovanej genetiky Slovenskej zdravotníckej univerzity a v rokoch 2004 až 2006 viedla na rovnakej škole aj Inštitút molekulárnej medicíny.

Medzitým sa stalo jej pôsobiskom aj Oslo. V roku 2006 tu začala pracovať v práve sa rozbiehajúcom Laboratóriu zdravotných účinkov na pôde Nórskeho inštitúte pre výskum ovzdušia (NILU) – jedného z popredných špecializovaných vedeckých laboratórií v Európe. Je taktiež profesorkou na Katedre výživy na Univerzite v Osle. „Musíme rozumieť všetkým faktorom, ktoré majú vplyv na naše zdravie,“ uviedla v jednom z rozhovorov.

Zároveň v roku 1993 založila s manželom genetikom Romanom Dušinským Asociáciu Marfanovho syndrómu, pár rokov potom, ako zaznamenala výskyt ochorenia v rodine. Asociácia združuje osoby s ochorením, príbuzných, lekárov i ďalších odborníkov. Poskytuje odborné informácie, zlepšuje zdravotnú starostlivosť a pomáha predchádzať vážnym zdravotným komplikáciám alebo predčasnej smrti. Bola jej prvou prezidentkou, teraz je čestnou prezidentkou.

Marína Paulínyová, humanitárna pracovníčka

Marína PaulínyováKríž Milana Rastislava Štefánika III. triedy, občiansky, in memoriam za zásluhy o záchranu ľudského života s nasadením vlastného života.

Marína Paulínyová sa narodila 28. marca 1897 v Slovenskom Pravne, detstvo prežila na Turci. Zlá ekonomická situácia rodinu donútila opustiť Slovensko. Paulínyovci sa v roku 1905 presťahovali do USA. Štúdiá absolvovala na Filozofickej fakulte Kolumbijskej univerzity. Pôsobila v Ústredí Československého národného združenia a v Slovenskej lige v Pittsburghu. Od roku 1918 pracovala na československom konzuláte v New Yorku.

Zapojila sa do pomoci, ktorú americký Červený kríž organizoval pre Československé légie. Na jar 1919 odcestovala do Vladivostoku. Ako zdravotníčka a tlmočníčka sprevádzala legionárov na ich ceste po Rusku. Podieľala sa na ich návrate. Sama sa cez Japonsko a USA vrátila do Československa až s posledným transportom legionárov v roku 1921.

Po príchode do Československej republiky (ČSR) založila v Bratislave pobočku Y.W.C.A. (The World Young Women’s Christian Association). Organizovala pre ženy a dievčatá letné tábory, prednášky, jazykové kurzy, či hodiny šitia. V roku 1924 sa vrátila do USA, kde sa zaoberala propagáciou československého umenia a predajom umeleckých výrobkov. V roku 1936 sa vrátila opäť do ČSR. Z poverenia predsedu vlády Milana Hodžu založila a viedla Slovakotour – kanceláriu pre cestovný turistický ruch so sídlom v Bratislave. Štát ju využíval aj ako diplomatku, sprevádzala významné zahraničné návštevy.

Po vzniku Slovenského štátu sa stala nežiaducou osobou. Emigrovala v októbri 1939. Po príchode do Londýna sa zapojila do pomoci utečencom a odbojovej práce. Stala sa podpredsedníčkou exilového Československého červeného kríža. Zohrala významnú úlohu pri zabezpečení pomoci tisícom vojakov, ktorých zajal nemecký Wehrmacht a Tretia ríša im nepridelila štatút vojnových zajatcov – preto v zajateckých táboroch často nedostali žiadnu humanitárnu pomoc. Maríne Paulínyovej sa podarilo pomoc našim vojakom zabezpečiť cez britský Červený kríž.

Zahynula 5. októbra 1945 pri nehode lietadla, ktorým sa vracala do Československa. Zahynulo všetkých 23 cestujúcich a päťčlenná posádka. Prezident Edvard Beneš udelil v roku 1947 Maríne Paulínyovej Československý vojnový kríž in memoriam. Je pochovaná na Brookwood Military Cemetery vo Veľkej Británii. Prezidentka Zuzana Čaputová toto miesto navštívila v decembri 2019.

Juraj Valčuha, dirigent

Juraj ValčuhaRad Ľudovíta Štúra I. triedy, občiansky, za mimoriadne zásluhy o rozvoj Slovenskej republiky v oblasti kultúry a umenia, ako aj za mimoriadne šírenie dobrého mena Slovenskej republiky v zahraničí.

Juraj Valčuha sa narodil 11. marca 1976 v Bratislave. Dirigovanie, kompozíciu a cimbal študoval na konzervatóriu vo svojom rodnom meste, neskôr sa vzdelával v Petrohrade a od roku 1998 v Paríži.

Pod jeho taktovkou zaznelo množstvo operných diel. Predstavil sa na významných koncertných scénach vo viacerých krajinách sveta a spolupracoval i spolupracuje so svetoznámymi telesami v Berlíne (Berlin Philharmonic), Londýne (Philharmonia Orchestra London), Rotterdame (Rotterdam Philharmonic) a vo viacerých amerických mestách (Boston Symphony, New York Philharmonic, San Francisco Symphony, Pittsburgh Symphony, Los Angeles Philharmonic, National Symphony Orchestra Washington, Cincinnati Symphony).

Bol šéfdirigentom Talianskeho rozhlasového symfonického orchestra v Turíne i hudobným riaditeľom Divadla San Carlo v Neapole, čo je najstaršia bez prestávky fungujúca operná scéna na svete.

Juraj Valčuha je prvým laureátom Ceny Ľudovíta Rajtera (2006), získal aj Cenu Nadácie Tatra banky za umenie (2014). Okrem iných uznaní jeho práce získal cenu Premio Abbiati 2018 od talianskych hudobných kritikov v kategórii Najlepší dirigent. Od roku 2022 je hudobným riaditeľom amerického orchestra Houston Symphony. Zaradil sa k najvýraznejším súčasným osobnostiam slovenskej hudobnej scény.

Ondrej Nepela

Ondrej Nepela, krasokorčuliar

Rad Ľudovíta Štúra I. triedy, občiansky, in memoriam za mimoriadne zásluhy o rozvoj Slovenskej republiky v oblasti športu.

Ondrej Nepela sa narodil 22. januára 1951 v Bratislave. Krasokorčuľovanie ho fascinovalo od detstva. Ako sedemročný sledoval v malom čiernobielom televízore výkony vtedajšieho šampióna Karola Divína. Snažil sa ho napodobniť, tancoval pred obrazovkou, a tak ho mama priviedla do oddielu, kde sa budúceho olympijského víťaza ujala trénerka Hilda Múdra. Sprevádzala ho počas celej jeho 15-ročnej kariéry.

Získal osem titulov majstra Československa. Štartoval na troch zimných olympijských hrách, v roku 1964 v Innsbrucku obsadil 22. miesto, o štyri roky neskôr v Grenobli bol už ôsmy. Na ZOH v Sappore v roku 1972 patril k favoritom, čo dokázal ziskom zlatej medaily.

Na majstrovstvách sveta získal v rokoch 1971, 1972 a 1973 zlaté a v rokoch 1969 a 1970 strieborné medaily. Na európskych šampionátoch si päťkrát (1969, 1970, 1971, 1972, 1973) vybojoval zlatú medailu. Z Majstrovstiev Európa si trikrát (1966, 1967, 1968) odniesol aj bronz. V roku 1971 ho vyhlásili za najlepšieho československého športovca.

Kariéru ukončil v roku 1973 ziskom titulu majstra sveta práve na domácom bratislavskom ľade. Korčule však nezavesil na klinec, ale pôsobil ako sólista v ľadovej revue Holiday on Ice. Záver života prežil v nemeckom Mannheime, kde zomrel 2. februára 1989.

Ondreja Nepelu vyhlásili 21. decembra 2000 za najúspešnejšieho slovenského športovca 20. storočia. V roku 2019 ho uviedli do Svetovej krasokorčuliarskej siene slávy. Po olympijskom víťazovi, trojnásobnom majstrovi sveta a päťnásobnom majstrovi Európy je pomenovaný aj zimný štadión v Bratislave.

Zdroj: TASR, FB Zuzana Čaputová