Druhá Dukla zvýšila cenu slobody i daň za víťazstvo

Najkrvavejšie hneď po Dukle. Takto charakterizujú boje, ktoré pred 70 rokmi prebiehali v oblasti Liptovského Mikuláša, žijúci pamätníci aj niektorí historici. Podľa nich tam prišiel Prvý československý armádny zbor takmer o dvetisíc svojich príslušníkov (mŕtvych, zranených, nezvestných). Nuž taká je cena slobody, hovoria tí, čo prežili liptovské peklo. Predsa sa však natíska otázka: Nemohli byť straty menšie? O tom napísal v denníku PRAVDA publicista VLADIMÍR JANCURA.

Priamych účastníkov bojov o Liptovský Mikuláš už nežije medzi nami veľa a zväčša sú to deväťdesiatnici. Muži s najtuhším korienkom, ale – ako sami dodávajú – aj s veľkou priazňou šťasteny.

Ján Iľanovský zo Závažnej Poruby je generálom v zálohe, vtedy však bol prieskumníkom v hodnosti rotmajstra. Pamätá si na slová náčelníka štábu zboru Bohumíra Lomského (budúceho ministra národnej obrany ČSR), ktoré povedal niekedy koncom februára 1945: „Nač z toho dělat paniku, s takovým krcalkem, jako je Liptovský Mikuláš, si lehce poradíme.“

Pekný „krcalek“, s takmer 13 kilometrov sa tiahnucim a strojnásobeným obranným opevnením! Boje o jeho prelomenie trvali 62 dní, pokusov o dobytie mesta bolo dovedna päť, z toho dva úspešné. Áno, Liptovský Svätý Mikuláš – lebo tak sa vtedy volal – bolo jediné mesto na území Slovenska, ktoré útočiace vojská museli oslobodzovať spod nemeckej okupácie dvakrát. Definitívne až 4. apríla 1945, čiže v ten istý deň, keď padla Bratislava.

Bratislavu však sovietske jednotky dokázali obsadiť v priebehu dvoch-troch dní. A to ju hitlerovci premenili na pevnosť – Die Festung Pressburg. Obrannému systému, ktorý vybudovali uprostred liptovských hôr, sa však nevyrovnala.

„Spočiatku sme ani my nevedeli, prečo práve pri Liptovskom Mikuláši vybudovali Nemci takú silnú obranu,“ rozpráva Iľanovský. „Veď nešlo o dôležité politické ani hospodárske stredisko. Až neskôr vysvitlo, že nacisti si takto chceli kryť ústupové cesty .“

Preto sem stiahli skúsenú a dobre vycvičenú 320. divíziu ľudových granátnikov, posilnenú obrnenou jednotkou samohybných diel. Spolu s nimi operovali aj maďarské jednotky, boli však dosť nespoľahlivé a do prvej línie ich Nemci takmer ani nenasadzovali.

Medzi útočiacim vojskom sa vynímala legendárna Železná divízia (24. gardová strelecká divízia) Červenej armády, ktorá už koncom júna 1941 bojovala na západných hraniciach Sovietskeho zväzu s nemeckým tankovým vojskom. Od roku 1942 jej velil generál Fjodor Prochorov. Po ťažkých bojoch a veľkých stratách vo východných Karpatoch však divízii chýbali viacerí skúsení dôstojníci. Začiatkom februára 1945 mala Železná divízia na pravom krídle Prvý čs. armádny zbor pod velením generála Ludvíka Svobodu. Jeho jednotky však tiež utrpeli veľké straty na Dukle a potom sa kompletovali z narýchlo vycvičených (niekedy muselo stačiť 12, inokedy len 10 dní!) zmobilizovaných brancov na oslobodenom území východného Slovenska.

Tak Železná divízia, ako aj Prvý československý armádny zbor boli súčasťou 18. armády generála Antona Gastiloviča (pôvodom Bielorusa). Ale keďže v tom čase sa pozornosť Sovietov sústreďovala na ostravskú operáciu, veľkú časť ťažkej techniky 18. armády presunuli severnejšie. Týkalo sa to aj československého vojska, napríklad jeho 3. brigáde zostalo k dispozícii iba niekoľko obrnených vozidiel.

Pritom nemecké jednotky boli vyzbrojené lepšie a zakopané perfektne. Na obranu využili ideálny terén – plošinový chrbát, ktorý sa tiahol naprieč Liptovskou kotlinou od úpätia Liptovských Tatier smerom na juh a končil sa výšinou Háj nad Liptovským Mikulášom.

„Po začatí našej delostreleckej paľby sa fašisti stiahli sústavou z navzájom pospájaných zákopov z privrátených svahov do úkrytov na odvrátených svahoch a boli takmer nezraniteľní,“ približuje situáciu Iľanovský. „Zato našim vojakom spôsobovali svojou paľbou veľké straty.“ V každej obrane sa však nájdu štrbiny a možno ju skôr či neskôr prelomiť. Je len otázne, či ľsťou, alebo slepou silou. Od toho sa odvíja aj cena víťazstva…

Háj prechádzal z rúk do rúk

Prvé tri útoky svobodovcov a červenoarmejcov na Liptovský Svätý Mikuláš ( 3., 5. a 13. februára) jednotky Wehrmachtu odrazili. Potom prešla celá 18. armáda do obrany. Útok na mesto obnovili začiatkom marca, keď bolo treba odviesť pozornosť nemeckej 1. pancierovej armády od rozbiehajúcej sa ostravskej operácie.

Medzitým však hitlerovské vedenie ešte zosilnilo obranu v Liptovskej kotline, aby lepšie zabezpečilo ústupové cesty pre svoje divízie sústredené okolo Banskej Bystrice. Namiesto nespoľahlivých Maďarov, ktorí sa nechali ľahko zajať a potom prechádzali na stranu partizánov, sem Nemci prisunuli posily, napríklad jednotky 3. horskej divízie.

Po ťažkých bojoch sa však červenoarmejcom Železnej divízie podarilo dobyť kóty Nicovô a Háj, čo im 3. marca 1945 umožnilo preniknúť do Liptovského Mikuláša. Podľa generála Karla Klapálka, ktorý bol Svobodovým zástupcom a potom aj veliteľom celého zboru, sa práve boje na výšinách severne od mesta vyrovnali ťažkým duklianskym bojom.

Dnes už 90-ročný čatár vo výslužbe Ján Jurčišin z Vagrinca pri Svidníku mal v tom čase 19 rokov a už dva mesiace bol nabíjačom kanóna v 3. brigáde československého armádneho zboru. Narukoval v rámci mobilizácie krátko po bojoch na Dukle a potom absolvoval krátky delostrelecký výcvik. „Počas bojov o Liptovský Mikuláš začiatkom marca sa útočilo tri- aj štyrikrát denne,“ spomína. „Obsluha nášho kanóna zničila dôležité guľometné hniezdo, čím sme pechote uľahčili postup na Háje… V Bobrovci, čo je asi päť kilometrov od Mikuláša, sme zostrelili kostolnú vežu, pri železničnej stanici v Mikuláši však nepriateľ odstrelil hlaveň z nášho kanóna a museli sme sa stiahnuť.“

Ako sa dalo ísť na seč tri- aj štyrikrát denne? „Vojaci pechoty dostávali pred každým útokom po dva deci špiritusu,“ vysvetľuje Jurčišin. „Niektorým čerstvým odvedencom sa od neho zatmelo v hlave, iní zaspávali, možno aj preto boli naše straty také veľké.“

Koncom februára 1945 sa v Liptove začal prudký odmäk, ktorý rozbahnil cesty. Delá sa nedali presúvať ináč ako volskými záprahmi. Navyše ľadové povodne strhli niektoré provizórne mosty. Aj napriek tomu prišiel rozkaz prelomiť nemeckú obranu už 3. marca.

Za cenu veľkých strát jednotky Červenej armády a Prvého československého armádneho zboru obsadili Liptovský Mikuláš. Ale už o týždeň bolo mesto opäť v rukách Nemcov. A udržali si ho až do začiatku apríla. Prečo sa tak stalo, o tom sa dodnes vedú spory.

Málo sa pripomína, že jednotky Wehrmachtu nezložili 3. marca zbrane, ale iba takticky ustúpili, aby už na druhý deň znovu vrhli všetky sily na strategické výšiny Nicovô a Háj. Kým prvú sa im podarilo znovu dobyť už popoludní 4. marca, Háj naďalej kontrolovali sovietske jednotky. Ale 5. marca v noci nepriateľ podnikol šesť útokov na túto kótu a nakoniec ju znovu obsadil. Boje o obe výšiny pokračovali aj v nasledujúcich dňoch, ale Nemcov z nich už nevytlačili. Napokon 9. marca generál Gastilovič rozhodol, aby obranu Liptovského Svätého Mikuláša prevzal Prvý československý armádny zbor. Jednotky 24. divízie sa mali stiahnuť na iný úsek frontu. Pri odovzdávaní bojových pozícií sa však vyskytli hrubé chyby.

 

Na titulnej fotografii:

Autentické fotografie z bojov na Hornom Liptove sa nezachovali. Rekonštrukcia tvrdých zrážok pri oslobodzovaní slovenských miest a obcí sa stala každoročnou tradíciou.

Autor: Marek Ševc/FLOG.PRAVDA

 

CELÝ ČLÁNOK VLADIMÍRA JANCURU

ČÍTAJTE NA PORTÁLI DENNÍKA PRAVDA

http://zurnal.pravda.sk/neznama-historia/clanok/347348-druha-dukla-zvysila-cenu-slobody-i-dan-za-vitazstvo/