V nedeľu 6. júna 2021 sme si pripomenuli nedožité 75. výročie narodenia skromného, pokorného a dobrého človeka s veľkým srdcom  – charizmatického akademického maliara Majstra Stanislava Dusíka, ktorý patril k významnej skupine akademických maliarov rozvíjajúcich svoju tvorbu v slovenskom zahraničí (od roku 1982 sa usadil s rodinou v talianskej Florencii).  Pri príležitosti jeho nedožitého životného jubilea sa v nedeľu 13. júna 2021 o 18.00 h uskutoční slávená sv. omša v Katedrále sv. Šebastiána v Bratislave-Krasňanoch. Prosím, spomeňte si naňho vo svojich modlitbách.

Žalmista sa v jednom z najkrajších žalmov, aké poznám, pýta: Ó Pane, keď hľadím do neba a vidím tie bezpočetné množstvá hviezd a nekonečné diaľavy a šíravy vesmíru a všetko stvorenstvo, ktoré poznám, chcem sa Ťa spýtať: čože je človek pre Teba, tento malinkatý prášok, keď sa tak oňho ustavične staráš, prečo Ti tak na ňom záleží?

A Boh tak žalmistovi, ako aj nám odpovedá: Jedna ľudská duša má pre mňa nekonečne vyššiu cenu ako celý vesmír a všetko, čo v ňom je. Preto tak Bohu záleží na každom jednom z nás a každého z nás pozná po mene. Aj Stanislava, ktorý pre všetkých je jednoducho Stano.

Stanislav sa narodil 6.6.1946 v našom rodnom chotári v Boleráze neďaleko Trnavy, kde je tá nemocnica, v ktorej som sa zase narodila ja, aj keď som Krupanka.  Boleráz a Dolná Krupá sú jeden chotár. Mohlo by na tom niečo aj byť, lebo odkedy som na svete, všetci nám hovoria, že sme „dve dzeci z jedného chotára“. A to je aj pravda, lebo tak aj babka hovorili.

Šarkan je to miesto, ktoré spája Boleráz a Krupú; a aj nás dvoch, lebo ho obidvaja milujeme. Láska spája a nenávisť rozdeľuje.

Stanislav mi už ako dva a polročnej Daninke odkrýval tajomstvá malých vecí. Odhaľuje aj ostatným zdanlivo utajený svet, lepšie povedané svet, ktorý si dospelí len málo všímajú. V množstve drobných detailov, len tak akoby mimochodom, nechtiac odhaľuje nám tajomstvá života, často i veci tajuplné, hraničiace až s mysticizmom. Prechádza Záhradou jednoduchých ľudí i zvierat, všíma si a žasne nad vecami pre neho novými, dovtedy nepoznanými – tajuplným životom včiel, psov, lastovičiek až po ľudí a ich konanie, jednoducho to, čo sa deje v ich i jeho duši. Jeho poviedky sa veľmi dobre čítajú, sú písané ľahkým, mnohokrát humorným spôsobom. Ale toto je iba zdanie. Je to vážne čítanie a ľahučký závoj ako ranný opar nám odhaľuje hlboké úvahy. 

Stano Dusík je aj maliar a jeho videnie a opis sveta nie je literárny, ale vizuálny, plný farieb, svetla, zvukov a vôní. Žasne nad všetkým, čo ho obklopuje; nad farbami, ale aj nad slovami, lebo on obrazy nemaľuje, on ich píše, a preto je aj ikonograf. Kulminačný bod jeho tvorby tvorí sindologická tvár Zmŕtvychvstalého Ježiša Krista.

Do Záhrady tohto sveta prišiel Stanislav obdarovaný veľkou láskou k Slovu a Človeku, do Záhrad večnosti odišiel na sviatok sv. Mikuláša 6. decembra 2019 vo Florencii.

Je pre nás všetkých veľkým darom.
Hviezda ranná, Stella del mattino, Mater Dei, ora pro nobis.

 

DANIELA SUCHÁ, rod. Dusíková

FOTO: Archív CYRILOMETODIADA, o. z., Peter Zimen, archív sme.sk

Na snímke vo fotogalérii:

Z diela Stana Dusíka.

V roku 2009 získal Cenu Fra Angelica, ktorú mu odovzdal biskup František Rábek, predseda Rady KBS pre vedu, vzdelanie a kultúru.