V pondelok 8. novembra 2021 uplynulo 100 rokov od smrti Pavla Országha Hviezdoslava. Akým bol však človekom? Čo vieme o jeho vlastnostiach? Aký bol človek? Aké vlastnosti ho charakterizovali? Čím – okrem svojej nespochybniteľnej básnickej tvorby vynikal? Ktoré jeho posolstvá sa oddá v tom najlepšom uchopiť?

Hviezdoslav vyrastal v skromných pomeroch. Tri roky strávil u strýka v maďarskom Miškovci, kde študoval na gymnáziu. Po jeho smrti sa vrátil na Slovensko a pokračoval v štúdiu na gymnáziu v Kežmarku. Dostával štipendiá a privyrábal si doučovaním majetnejších spolužiakov. Domov do Kežmarku na Oravu cestoval neraz pešo.

„Na predĺženie prázdnin trikrát doplatil aj Országh a odsedel si v karceri – malom školskom väzení, izbičke bez okien a svetla, po dve a jednej hodine. Tento priestupok mu ťažko vyčítať, sám spomína, že desaťkrát pešo putoval z Kežmarku domov na sviatky. „Nuž, a stalo sa, že si zle vyrátal dĺžku cesty alebo sa nenašiel žiadny voz, ktorý by ho odviezol čo i len na kúsku,“ napísala o Hviezdoslavovej mladosti historička Nora Baráthová z Kežmarku.

Skromnosť si zachoval aj v časoch, keď už bol známym básnikom – dlho sa držal právnickej, respektíve advokátskej profesie, aby zaistil existenciu sebe i svojej rodine.

Alkohol nie, cigary áno

Zatiaľ čo Hviezdoslavov otec zrejme holdoval alkoholu, básnik bol stúpencom triezvosti. „Do spoločnosti málo chodieval a do hostincov vôbec nie. V požívaní liehových nápojov bol veľmi mierny, nebol ‚pod hejnom‘ pravdepodobne nikdy vo svojom živote. Jeho náruživosť bolo fajčenie cigár. Vykúril denne aj 15 – 20 Britaník. Neskoršie, keď prišli do obehu Regalie Medie, pustošil tieto. Do zábavných krúžkov šiel jedine po svoju ženičku, keď bola niekedy na kávičke. Vtedy, keď sa blížila hodina rozchodu spoločnosti, šiel po svoju Ilonku,“ napísal o básnikovi spisovateľ Ladislav Nádaši-Jégé. Podľa jeho spomienok bol Hviezdoslav vášnivým rybárom.

Z korešpondencie s kolegami a priateľmi aj zo spomienok jeho rovesníkov je zrejmé, že bol mimoriadne skromný, až neistý, a pochyboval o svojej tvorbe. Sám seba nazval napríklad „plytkej Oravienky brodičom bojazlivým“.

Dodržiaval pravidelný pracovný režim. Vstával ráno o siedmej, raňajkoval kávu a chlieb s maslom. Na prechádzky chodieval najradšej sám. „Po prechádzke v lete najradšej sedával na verande; tam si čítaval, kochal sa v krásnych kvetoch, dumal a čakal svojich každodenných priateľov. Okolo šiestej večer pil kávu, ktorá mu bola zároveň i večerou, a zase si zafajčil. Pozhováral sa a odišiel pracovať do desiatej, niekedy i dlho do noci. Rád sedával v tme, v zime bývali dvierka na peci otvorené a v tomto pološere, ožiarenom len ružovým svitom pece, bol najzhovorčivejší, vtedy dal nahliadnuť do tajov svojej citlivej duše,“ spomínala básnikova manželka Ilona Nováková.

Pracujte, núťte sa do toho!

Ľudmila Podjavorinská sa s Hviezdoslavom stretla počas pobytu v kúpeľoch v Ľubochni. „Písal veľmi čistým, sympatickým, ale skoro nečitateľným písmom; každú chybku pečlive vyškraboval nožíkom,“ povedala spisovateľka, ktorá sprevádzala básnika s podlomeným zdravím aj na prechádzkach.

Hviezdoslav ju nabádal, aby písala: „Pracujte pracujte! Hlavné je mať pevnú vôľu: čo sa vám i nežiada písať, sadnite si, núťte sa do toho, oduševnenie príde!“

Povestná bola Hviezdoslavova malá pracovňa s výhľadom do záhrady. Zaplnila sa raz-dva dymom z cigár. „Vo svojej pracovni sedel a pracoval v oblakoch dymu,“ napísal Aurel Styk.

„Zjav Országhov bol okúzľujúci. Strednej postavy, územčistý, vážnej chôdze a posunkov. Zrak mal milý, dobrosrdečný; hlas príjemný, reč zaujímavú. Bol tichej povahy, no pri dobrom rozmare, neurážajúci, vedel i prekárať, pričom sa schuti zasmial,“ spomínal na básnika jeho spisovateľský kolega Belo Klein-Tesnoskalský.

Trápenie na smrteľnej posteli

Posledné okamihy jeho života zachytil český literárny historik Albert Pražák (1880 – 1956) v životopisnej knihe S Hviezdoslavom s podtitulom Rozhovory s básnikom o živote a diele. V češtine vyšla v roku 1949 pri príležitosti 100 rokov od básnikovho narodenia. V slovenčine sa dostala do rúk čitateľom v roku 1955 v preklade Gabriela Rapoša.

Pražák v rokoch 1921 až 1933 pôsobil na Slovensku. Vyučoval ako profesor dejín novšej českej a slovenskej literatúry na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, v rokoch 1928 a 1929 bol dokonca jej rektorom.

Počas poslednej noci sa zhodou okolností staral o Hviezdoslava spolu s jeho manželkou Ilonkou a ďalšími blízkymi ľuďmi. Hviezdoslav zažil už niekoľko podobných kríz a príbuzní aj teraz verili, že sa mu opäť uľaví. Zobudil sa okolo deviatej večer a chcel sa napiť.

„Znova zaspal a potom prichádzal k sebe po dlhých prestávkach. Slová, ktoré občas povedal, naznačovali, že sa v duchu zapodieva chorobou i možnosťou smrti, a azda i trpí. V posledných hodinách do polnoci povedal slová, ktoré sa mi navždy vryli do pamäti,“ píše v spomienkach Pražák.

Hviezdoslav vyslovil niekoľko viet: „Bože môj, prečo si ma nevyslyšal a nedal mi ešte aspoň rok života, aby som mohol dať vrch svojmu dielu? Prečo si mi nedoprial, aby som mohol ešte povstať a vstať hore a pracovať? Bože môj, prečo mi dávaš koniec taký ťažký, je to pomsta alebo trest?“

Okolo polnoci sa ešte posťažoval: „Mne nebude lepšie, kým nebudem na doske.“ A o chvíľu Hviezdoslav vyslovil svoje posledné slová: „Keby to chcela byť ostatná noc!“ Potom tvrdo zaspal a v tomto spánku našiel ho po polnoci aj Ladislav Nádaši-Jégé. Vyšetroval Hviezdoslavovi tep a srdce a vyslovil mienku, že pomaly prichádza agónia.

Hviezdoslav zomrel 8. novembra 1921 krátko po piatej ráno v spánku. „Vstúpil som v hlbokom dojatí k nebohému. Zdal sa mi pokojný a zmierený,“ spomínal Pražák na dojemné okamihy. Pristúpil k oknu a otvoril ho.

Spomenul si na Hviezdoslavove verše, v ktorých napísal: „Ó, keď budem umierať – a dá Boh, skonám v chvíli takejto – otvorte oblok! Duša slobodná, nech umkne vtáčkom z klietky bez prekážky ta v nebeský ten tábor hviezd…“ „Možno sa jeho duch vzniesol práve k hviezdam, ktoré v to ráno ešte svietili,“ napísal Pražák. Hviezdoslav je pochovaný v Dolnom Kubíne.

 

ZDROJ: teraz.sk/TASR