V piatok 21. mája 2021 si celý krajanský svet pripomína nedožité 78. narodenie pani Ľubice Bartalskej, významnej slovenskej historičky a vedeckej pracovníčky, ktorá celý svoj život venovala vedeckému výskumu orientovaného na zahraničných Slovákov. Žiaľ, žijeme čas, keď si iba chatrne pripomíname osobnosti, ktoré sa významnou mierou pričinili o vážnosť historického vedomia slovenského národa, a to aj v takom určujúcom pôdoryse, aký napísali a potvrdzovali svojimi životnými príbehmi a neraz nadľudskými činmi naši krajania, rodáci z územia dnešného Slovenska, znamenití Slováci v šírom svete. A tak, hoci nejde práve o okrúhle výročie, je to viac ako pádny dôvod, aby sme sa náležitejšie pristavili pri osobnosti pani Ľubice a jej ľudský aj profesijný rozmer si priblížili obšírnejšie, než je to zvykom. Z vďačnosti, úcty a hlbokej poklony historičke – dáme, ktorej dielo doposiaľ nie je docenené v takej miere a gracióznosti, akoby sa patrilo.

Preto dovoľte priblížiť čitateľovi a návštevníkovi webu ÚSŽZ pani Ľubicu Bartalskú v dvoch rovinách: v črte jej životopisu, ktorú priniesol publicista Imrich Fuhl na portáli OSLOVMA.HU, a následne v netypicky obšírnom esejistickom nekrológu Ľuda Pomichala na portáli SLOVENSKÉ ZAHRANIČIE pri rozlúčke s pani Ľubicou po jej skone 13. novembra 2014. Vďaka za pochopenie.

 

HISTORIČKA A VLASTENKA NA POHĽADANIE

Ľubica Bartalská sa narodila 21. mája 1943 v Záhorskej Vsi. Stredoškolské štúdium absolvovala na Jedenásťročnej strednej škole v Nových Zámkoch. Po maturite sa rozhodla pokračovať v štúdiu na Univerzite Komenského v Bratislave, Filozofickej fakulte odbor slovenčina-polština.

Po ukončení štúdia v roku 1965 začala pracovať v Matici slovenskej v Martine a tejto inštitúcii zostala verná skoro 30 rokov. V Martine nastúpila do Literárneho archívu Matice slovenskej a neskôr prešla na úsek špeciálnych bibliografií v Biografickom oddelení Matice slovenskej, kde pôsobila do roku 1971.

Po roku 1971 sa presťahovala do Bratislavy a začala pracovať v Ústave pre zahraničných Slovákov Matice slovenskej ako vedeckovýskumná pracovníčka. V roku 1993 po vzniku Krajanského múzea Matice slovenskej sa stala vedeckovýskumnou pracovníčkou a o dva roky neskôr v roku 1995 v novovzniknutom Dome zahraničných Slovákov vedúca vedeckovýskumného oddelenia a vedúca novovytvoreného Múzea zahraničných Slovákov. Po zredukovaní pracovníkov v Dome zahraničných Slovákov v roku 2001 odišla do dôchodku. Napriek tejto skutočnosti, po krátkej odmlke, pokračovala v aktívnej práci s krajanmi na pôde Generálneho sekretariátu pre zahraničných Slovákov a neskôr od roku 2006 v novovzniknutej inštitúcii Úrade pre Slovákov žijúcich v zahraničí ako riaditeľka Odboru kultúry, kde pôsobila do roku 2010.

Publikovať začala už počas svojho pôsobenia v Martine. V Ústave pre zahraničných Slovákov MS sa zaoberala problematikou dejín a života zahraničných Slovákov najskôr s orientáciou na ich kultúrne, literárne prejavy a ich vydavateľskú činnosť. Bola autorkou i spoluautorkou viacerých monografií. Ako spoluautorka sa podieľala na vydaní diela Slováci vo svete I. a II. (Martin: MS, 1980), Slovník slovenských spisovateľov Dolnej zeme (Bratislava: ESA, 1994), Slovenská Amerika (Bratislava: GFA, 1999), Cintoríny Slovákov v zahraničí (Bratislava: MK, 1998), Sprievodca slovenským zahraničím (Bratislava: DZS, 2001), Roztratení ale nestratení (Bratislava: Novart, 2004). Zo samostatných monografií ide o publikáciu Ozveny rovín, Z tvorby ľudových básnikov a prozaikov v Maďarsku (Martin: MS, 1985).

Osobnosť Ľubice Bartalskej zostane aj naďalej známa aj pre zahraničných Slovákov nielen svojou vedeckovýskumnou, publikačnou, kultúrno-prezentačnou činnosťou, ale aj ľudským rozmerom a ochotou kedykoľvek poradiť či pomôcť.

ZDROJ: IMRICH FUHL – www.oslovma.hu

 

ESEJ

ZA ĽUBICOU BARTALSKOU:

POSOLSTVÁ TRVALÝCH HODNOT A LÁSKAVÝCH  VNUKNUTÍ  SLOVENSKÉHO  KRAJANSKÉHO  SVETA

Zakaždým, keď sa nenávratne pominie človek, ktorého ste mali možnosť spoznať cez prizmu jeho ľudskej i profesijnej prívetivosti, z ktorej vás ovanula živosť úprimnosti o vec, záujem o názor, pohľad na súvislosti – čo akokoľvek originálny a možno aj neladiaci v myšlienkovej jednote spolubesedníkov, v útržkoch zažitého v jeho prítomnosti, i keď v prípade autora týchto riadkov v skromnejšom časopriestore, prirodzene človečensky zatúžite po reflexii.

V prípade pani Ľubice Bartalskej (21.5.1943 -13.11.2014), ktorá prehrala ľúty boj s chorobou, v bilancii úspešnosti knokautujúcej a vysoko vedúcej na body v ringu odhodlania popasovať sa s ňou, nadobúda vedomie symbolického návratu o to nutkavejšiu dimenziu, že išlo o dámu slovenského zahraničia, súvzťažného s plodmi jej práce, výskumu, kontaktov, publikačnej činnosti a nespočítateľných kultúrnych aktivít doslova naprieč celým slovenským svetom na všetkých kontinentoch.

Hoci iba sporadické stretnutia s Ľubicou Bartalskou, ktorá doslova na oltár vlasti vyložila počas svojej profesijnej kariéry (ktorú, podotýkam, nemohla aj vzhľadom na obsahovo-osudovú a príbehovú príťažlivosť a priam „úradnícku nezaraditeľnosť“ témy histórie a prítomnosti zahraničných Slovákov nerobiť so skutočnou vášňou a priam so záberom koníčkarskej permanentnej „voľnochvíle“) všetky svoje odborné ambície, intelektuálny záber a zdravo formátovanú ctižiadosť, vo mne vyvolali utvrdenie sa v tom, že jej podobní ľudia v oblasti, ktorej sa venovala prakticky celý život, sú to „pravé orechové“ – nefalšovane rýdze, otvorené a aj na radosť našich krajanov od Dolnej zeme naprieč celou Európou až po Spojené štáty a Kanadu ústretovo úprimné, predsa sa žiada vylúpnuť aspoň zopár sekvencií.

Práve tie ma presvedčili – a v prípade pani Ľubice Bartalskej argumentačne, až uzemňujúco objavne, že „štátny úradník“ – a najmä ak ide o službu v záujme rozvoja vzťahov a súžitia Slovákov žijúcich v zahraničí s ich bývalou vlasťou či domovinou predkov – musí neskonale oplývať vo vzťahu k téme i ľuďom nie zošnurovanosťou pomyselných glotových rukávov, ale voľnosťou záhybov jeho duše pre všetkých. A srdiečko? Práve ono formuje vzťahy, a tak aj preto v takej dôležitej sfére, akou je komunikácia s krajanmi, potrebuje do komôr prijímať slovenským zahraničím okysličenú krv všetkých skupín. Pričom v spätnej väzbe práve intenzita srdcebitia musí nenútene vyvolávať pocit, že tlkot správne nastaveného krajanského metronómu zvučí rovnako presne a zreteľne, teda s korektnými pravidlami, ale aj láskavo, v Melbourne, Užhorode, Báčskom Petrovci, Mlynkoch, Krakove, Prahe, Mníchove, Dubline, Chicagu, Toronte či Buenos Aires…

Jednoducho všade tam, kde sú naši krajania a rodáci ochotní načúvať hlasu ich a našej spoločnej domoviny – Slovenska. Práve ono, nazvime ho bez pátosu „matka vlasť“, prostredníctvom takých ľudí, akou bola aj Ľubica Bartalská, v odozvách voči krajanom oživuje a najmä posilňuje pamäť národnej prináležitosti, spoločenstva, ktoré má jednu ohromnú črtu – našu slovenskosť. Nuž a práve starosť o ňu, jej podporu a zveľaďovanie – či už cez cizelovanie jazyka a reči, šírenie literatúry, umocňovania pýchy a hrdosti na bezhraničnú škálu folkloristiky, duchovnú dimenziu, akou my, Slováci, vnímame čaro a dar žitia na tomto svete – práve tieto atribúty a aspekty boli impulzom, katalyzátorom všetkého cenného a vznešeného, čo po sebe zanechala pani Bartalská počas pôsobenia v rôznych inštitúciách zaoberajúcich sa podnetnými, iskrivými, často hrdinskými až dramatickými príbehmi Slovákov žijúcich za hranicami našej vlasti.

A tak aj preto sa z pamäti práve tu a teraz vynárajú pri spomienke na Ľubicu Bartalskú a jej schopnosť zaujať, podmaniť si empatiou okolie, sekvencie jej moderátorských dispozícií, erudovanosti a pohotovosti počas kultúrnych podujatí Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí (predtým Domu zahraničných Slovákov) či jej vklad do dramaturgie aktivít krajanov, ktoré sa diali so spoluúčasťou ÚSŽZ a ďalších inštitúcií. Prirodzene, Ľubica Bartalská bola neoddeliteľnou súčasťou príprav Krajanskej nedele počas Podpolianskych folklórnych slávností v Detve. Tento jej emotívny zástoj, akási jej „srdcovka“ vyústila do jedinečnej publikácie, mapujúcej celú históriu Krajanskej nedele od jej zrodu, ako aj „príbehy, osoby a obsadenia“ Dní zahraničných Slovákov v publikácii Roztratení, ale nestratení (zostavovatelia Claude Baláž, Ľubica Bartalská). Ešte väčší významový a najmä pre odbornú verejnosť faktograficko-dokumentačný a historiografický rozmer má ale publikácia Slováci vo svete, na vydaní dvoch častí ktorej sa Ľubica Bartalská významne podieľala v kolektíve pod vedením Františka Bielika.

Priam korunným dokumentárno-informačným výstupom – publikáciou, v ktorej Ľubica Bartalská zhmotnila jej dlhoročne sa formujúce archívne podklady, skúmanie, pátranie a zhodnocovanie výskumno-analytickej práce z prostredia krajanských komunít s prihliadnutím na historicko-sociálne a spoločensko-politické aspekty vysťahovalectva, emigrácie či ponovembrovej (rozumej 1989) migrácie Slovákov, sa však stal Sprievodca slovenským zahraničím. Ľubica Bartalská bola jeho zostavovateľkou, a keď v 378-stranovej knihe človek listuje s cieľom overiť si fakty, vyhľadať konkrétny dátum, mená, objaviť súvislosti tej-ktorej národnostnej menšiny na Dolnej zemi či pátra po stope Slovákov v Argentíne, nevraviac o vzácnej, hoci z priestorových dôvodov celkom pochopiteľne strohej historiografii vysťahovalectva či emigrácie Slovákov do USA, Kanady či Austrálie, človeku, schopného a žiaduceho absorbovať množstvo nových faktov v tejto téme, prichodí mu veru aj ľúto, že ohromne potrebná rukoväť má rok vydania 2001…

Nuž ale, namiesto trúchlenia nad tým, či, prečo a ako sa raz vrátiť k aktualizácii náramne inšpirujúceho príbehu státisícov, ba až viac ako poldruha milióna Slovákov po celom svete v niekoľkých generáciách v rozšírenej a aj ducha modernosti (a veď 13 rokov je v dynamickom čase, ktorý žijeme, možno ekvivalentom aspoň celého štvrťstoročia 20. storočia) zohľadňujúcej publikácie, radšej aspoň myšlienkovo rozdúchajme pahrebu potrebnosti takéhoto plamenného diela.

Nože v tejto „podpornej súvislosti“ pripomeňme slová riaditeľa Múzea SNP v Banskej Bystrici Stanislava Mičeva, ktoré vyslovil v recenzii na Sprievodcu slovenským zahraničím v novembri 2001 na portáli slovo.sk. Nadpísal ju jasne: Užitočná publikácia na svete, a okrem iného v nej rozvíja tieto myšlienky: „Naše vedomosti o slovenskom vysťahovalectve a živote našich krajanov v rozličných častiach sveta sa zväčša obmedzujú na všeobecné vedomosti. Podrobnosti o tom, kde slovenské komunity žijú, ktoré významné osobnosti museli alebo chceli žiť v zahraničí, či akú činnosť vyvíjajú ich spolky, však chýbali. Úmyselne hovoríme v minulom čase, pretože Sprievodca slovenským zahraničím predstavuje vyčerpávajúcu faktografiu zo všetkých kútov sveta, kam Slováci zablúdili. V autorskom kolektíve pod vedením Ľubice Bartalskej je badateľná rôznorodosť pohľadov – od historikov po publicistov, od ľudí žijúcich na Slovensku po krajanov. Až 27 krajín zoradili podľa abecedy a sprostredkúvajú nám množstvo informácií dokumentujúcich životaschopnosť zahraničných Slovákov.“

V ďalšej časti recenzie Stanislav Mičev vzdáva poklonu práve jej zostavovateľke: „Úloha zostavovateľa tejto prepotrebnej publikácie nebola jednoduchá. Ľubica Bartalská ju však zvládla veľmi dobre a táto kniha dokazuje jej dlhoročnú skúsenosť pri práci s dejinami krajanov a krajanských organizácií. Jednotlivé kapitoly systematicky rozdelila do logických celkov. Každý z autorov predstavuje najskôr v základných informáciách krajinu a stav slovenskej komunity. Kapitoly majú rozličnú výpovednú hodnotu, čo, samozrejme, závisí od hĺbky poznania a pokročilosti výskumu o slovenskej komunite v tej-ktorej krajine.“ V závere recenzie S. Mičev podčiarkuje: „Niekoľkoročná práca na príprave publikácie vyvrcholila v podobe informačne bohatého sprievodcu. Sprievodca slovenským zahraničím je jedným z výsledkov práce Domu zahraničných Slovákov v Bratislave, ktorý jednoznačne dokazuje opodstatnenie existencie tejto organizácie. Bez nej, bez jej vedeckých pracovníkov a dlhoročného zhromažďovania informácií, by táto kniha svetlo sveta neuzrela, a to by bola škoda pre nás všetkých – tu doma i vo svete.“

V dňoch, keď sa najbližší rodinní príbuzní, spolupracovníci, priatelia, ako aj krajania s Ľubicou Bartalskou lúčia, by človek rád vyslovil prianie, aby sa raz naši krajania a všetci tí, ktorí sa témou života Slovákov v zahraničí zaoberajú, dočkali raz „recyklácie“ záverečnej repliky tejto recenzie. Objaví sa možnosť resuscitácie Sprievodcu v podobe jeho nového vydania? Postaví sa raz pred potenciálny kolektív zostavovateľov ako obrovská výzva? Kiežby

Ľudia odchádzajú do nenávratna. Taký je zákon života, zákonitosť prírody, súvislosti poberania sa do večnosti, nech sú akokoľvek bolestivé. Na jednej strane vyvolávajú aktuálny smútok, žiaľ nad odchodom vzácneho, rozhľadeného a múdreho človeka. Lenže, či aj v tomto čase nie je namieste navrátiť aspoň úchytkom to milé, príjemné, ba i úsmevné? Pohodu a atmosféru, ktorú vôkol seba dokázala navodiť Ľubica Bartalská ľahkosťou myšlienok, akými „recenzovala“ trebárs nádhernú, priam výpravnú publikáciu Ondreja Miháľa, silbašského rodáka z Vojvodiny, žijúceho už viac ako štyri desaťročia v Toronte, o Slovákoch v Kanade? Odborne vystavaná a faktograficky podnetná recenzia sa v marci 2012 počúvala v priestoroch Biskupského úradu ECAV v Bratislave doslova „na dúšok“. A ak dosť často sa vstrebávajú monológy recenzentov dokumentárnych kníh asi tak, ako keby ste mali 15-20 minút sledovať nehybné žilky žulového monolitu, tu naopak, miazga v mozgu dostala rozlet, keďže tak o autorovi, ako aj o publikácii sa pani Ľubica rozvravela v príbehovosti osudov vzácnych slovenských osobností napísavších nejednu hrdú kapitolu, ktorou si Slováci podmaňovali Kanadu, svoju novú domovskú krajinu.

Ak hovorím o tom, akým záujmom Ľubicu Bartalskú naši krajania zahrňovali, nemožno si odmyslieť stretnutia „pri kameni“. Tak akosi sme si už navykli vravieť niekoľkotonovému monolitu z tardošského mramoru, predstavujúceho už pomaly bázeň v mysliach zahraničných Slovákov – veď raz im možno aj vystaviame na pamäť pripomienku v podobe Pamätníka, uchopivšieho myšlienku odchodov a návratov – akúsi symboliku slovenského putovania, sťahovania, vysťahovalectva, emigrácie či reemigrácie v šírom svete. Aj tak je a zostane jeho stredobodom pevný bod: naše spoločné Slovensko. Tak to vnímala a preciťovala aj Ľubica Bartalská, ktorá, kým jej zdravie slúžilo, prišla medzi svojich. Či už do spomenutého Sadu Janka Kráľa, kde v roku 2012 na Pamätnom dni zahraničných Slovákov 5. júla naposledy uviedla ako moderátorka celý kultúrno-spoločenský program, alebo na podujatia – prezentácie literatúry Slovákov žijúcich v zahraničí v priestoroch Spolku slovenských spisovateľov na Laurinskej ulici.

Práve na takýchto podujatiach aj čarom svojej osobnosti získavala Ľubica Bartalská tak prepotrebné informácie zo zákulisia našich krajanov, aby im potom umne, citlivo a uvážlivo dokázala dať obsah, formu, tvar i posolstvo v jej výskumnej práci – analýzach, recenziách, súhrnných črtách o osobnostiach slovenského krajanského sveta. Akiste viaceré, žiaľ, zostali nedopísané, nedopovedané. Tak ako sa nestihla v tichu jednej z bratislavských nemocníc aspoň na diaľku rozlúčiť s jej mnohými priateľmi – krajanmi, s ktorými ju puto vzťahov a vzájomnej náklonnosti spájalo desaťročia. Z kategórie výnimočných bola aj jedna z kľúčových autoriek súčasnej dolnozemskej slovenskej literatúry Viera Benková, Spolkom slovenských spisovateľov ocenená za celoživotné dielo. „Hoci Ľubka bola Záhoráčka, dolnozemský naturel jej bol blízky,“ vyznala sa po správe o úmrtí Ľubice Bartalskej Viera Benková, ktorá, ako uvádza webová stránka kulpin.net, svoju kamarátku ešte pred niekoľkými týždňami navštívila v nemocnici v Bratislave.

 

NAMIESTO EPILÓGU

Život končí, spomienka pretrvá. Aj nespochybniteľné posolstvo pre ďalších, ktorí zostávajú, a tak je im daná do vienka šanca rozvíjať, dopĺňať a ďalej zhmotňovať to, čo zasievala desaťročiami svojho pozitivistického úsilia do brázdy slovenskosti Ľubica Bartalská. Vedomie a poznanie, že krajanská dimenzia a téma, sprevádzajúca Slovákov „roztratených, ale nestratených“, historicky i vedecky podchytená v povinnosti morálneho étosu s ešte dôslednejším historicko-intelektuálnym prístupom prinavrátiť nám aj cez svet „zahraničných Slovákov“ pamäť, hrdosť i sebavedomie, že na prikrčenú menejcennosť, malosť či utiahnutosť nemáme mať ani štipku nároku už pomaly tri storočia (od čias, čo sme začali vdychovať slovenskú dušu Dolnej zemi!). Naopak, v sebareflexii našej slovenskosti sú plody práce a emotívnosť vnemov, ktoré po sebe Ľubica Bartalská zanechala, ešte žiadostivejšou výzvou ako väčšmi ukotviť vo vedomí všetkých Slovákov potrebu nezištnejšieho a mocnejšieho zomknutia sa nielen krajanského, ale celého slovenského sveta!

S pietou a úctou si dovolil zaspomínať a pripomenúť Ľubicu Bartalskú všetkým našim krajanom, najmä však jej priateľom – Slovákom naprieč celým svetom, s ktorými ju spájali desaťročia najmilšej práce a vzťahov s ľuďmi, opätovavších s rovnakou láskyplnosťou jej prívetivosť a úprimnosť, slovom i fotografiami

ĽUDO POMICHAL

Bratislava 25. 11. 2014