Pán Miloslav strávil so svojou rodinou v Kanade 20 rokov. S manželkou vyštudovali na Slovensku, tu začali svoj kariérny život. Po čase sa rozhodli odísť do zahraničia, založili si rodinu a naberali množstvo skúseností, ktorými chcú teraz poslúžiť doma, vo svojom rodnom Bardejove. O svoje skúsenosti sa s nami podelil pri návšteve Milana Jána Pilipa, predsedu Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí.

Čo bolo dôvodom, že ste odišli so svojou manželkou zo Slovenska a začali svoj život v Kanade?

Bola to kombinácia viacerých dôvodov. Ako mladý človek som sa chcel realizovať, zlepšiť si angličtinu, vidieť trošku svet a samozrejme, aj sa finančne zabezpečiť. Pre Kanadu som sa rozhodol preto, že tam žila sestra môjho dedka, a vďaka tomu, že sme tam mali rodinu, som si ku Kanade vytvoril špeciálny vzťah. Ja som síce s mojou pratetou a jej rodinou nemal ako malý chlapec žiaden kontakt, aj tak sme za socializmu vzhliadali ku Kanade ako ku krajine, kde sa musí veľmi dobre žiť. Tak som to musel vyskúšať.

A aká bola realita, keď ste tam prišli?

Časom taká, ako človek očakával, len dostať sa na takúto úroveň chvíľku trvá. Potrebujete sa “akreditovať” po všetkých stránkach. Všetko vrátane vodičského preukazu, vzdelania a schopností musíte dokázať nanovo. Ak sa pri prechode cez tieto výzvy necháte odradiť príliš zavčasu, očakávania sa nesplnia. Moja manželka, lekárka, mala situáciu trochu ťažšiu – zdravotnícki pracovníci zo zahraničia musia prejsť špeciálnym programom, na ktorý sa dostanú len veľmi úzkym výberovým konaním.

Boli ste v kontakte aj s ďalšími krajanmi?

Keď človek príde do cudzej krajiny, tak sa samozrejme snaží hľadať to, čo mu je blízke a krajanov vyhľadáva vedome aj podvedome. V Toronte sme chodili do jedného slovenského kostola, kde sme sa spoznali s niekoľkými Slovákmi. Okrem toho som sa snažil byť v kontakte aj priamo so Slovenskom, s mojím rodným mestom, Bardejovom, kde som sa predtým angažoval. Po čase sme sa na Slovensko začali vracať aspoň každý rok. V Bardejove som projektoval aj nejaké stavby a snažil som sa taktiež naďalej zapájať do občianskych aktivít.

Mnohí krajania, ktorí prišli do zahraničia v poslednom období, sa do krajanských aktivít veľmi nechcú zapájať. Majú potrebu sa skôr odpútať od Slovenska…

Je to rôzne. Niektorí sú rozhodnutí, že chcú v zahraničí ostať a neudržujú si väzby. Aj my sme na začiatku plánovali žiť v Kanade nastálo. Ako život ide ďalej, tak aj tieto pocity sa môžu zmeniť a príde túžba vrátiť sa. Uvidíme, ako budeme vedieť byť nápomocní tu a či po našich skúsenostiach bude dopyt. Nielen po tej profesijnej stránke, ale aj preto, že človek žijúci v zahraničí má už inú optiku. Mnoho ľudí si myslí, že najväčší prínos takého človeka je, že vidí inšpiratívne veci a vie ich priniesť domov. Ale on vidí aj tie negatívne stránky, ktorým sa môžeme vyhnúť, pretože v niektorých veciach predsa len západné krajiny iba dobiehame.

Ako fungoval vo vašom prostredí krajanský život? Mali ste spoločné aktivity?

Je to obtiažne, vzdialenosti v Kanade sú iné než tu, všade potrebujete auto. My sme žili v Južnom Ontariu, sú tam síce väčšie mestá, ale všetko je tam také rozťahané a ďaleko od seba. Tým pádom je aj stretávanie sa s krajanmi náročnejšie, lebo v rámci svojho voľného času sa nedá len tak vybehnúť na pivo. Treba si to dopredu naplánovať, čo je pre rodinu s deťmi náročné. Kostoly boli pre nás určitým komunitným centrom. V spoločenských priestoroch sa tam robili koncerty a iné kultúrne podujatia. Zúčastňovali sme sa aj na špeciálnych akciách ako Slovenský deň alebo na piknikoch v parkoch, kde sa stretávalo ozaj veľa ľudí. V Toronte je napríklad aj Český dom, kde sa na podujatiach k Čechom často pridávajú aj Slováci.

Ako u vás dozrela myšlienka, že by ste sa chceli vrátiť na Slovensko?

Rozmýšľali sme o tom dlhšie. Dostali sme sa do takej etapy života, kedy sme mali všetko zabehnuté a chýbali nám nové výzvy. Mali sme jednoduchý, pohodlný život, možno až príliš, a ja som začal pociťovať, že by sme mali skúsiť niečo nové. Na návrat sme mali viacero rozličných dôvodov, ťahalo nás to naspäť, naši rodičia sú už starší, máme silný vzťah k mestu, mali sme pocit, že našimi skúsenosťami vieme pomôcť našej domácej komunite… ale odkladali sme to. Na odchod do zahraničia potrebujete odvahu: viete, že si skomplikujete život, ale potom to bude lepšie, jednoduchšie. Rovnako však potrebujete odvahu, aj keď sa vraciate. Nám to ešte skomplikoval aj covid, možno by sme sa vrátili aj skôr. Až po návrate sme si uvedomili, že keby sme ostali dlhšie, už by to bolo problematickejšie pre naše deti. 

Ako prijali toto rozhodnutie?

Zatiaľ dobre, ale uvidíme, keď sa poriadne rozbehnú v škole. Dcéra je prihlásená na bilingválne gymnázium, takže to bude mať trochu ľahšie ako náš syn, ktorý pokračuje na základnej škole. V Kanade sú základné školy len do 8. triedy, čiže na slovenskej základnej škole bude študovať dlhšie. Dcéra zase jeden rok gymnázia vďaka výbornej angličtine preskakuje, takže bude o dva roky mladšia od svojich spolužiakov. Náš školský systém sa stále mení a je iný, ako ten kanadský, je to teda pre ne o to komplikovanejšie. 

Čo bolo pri návrate pre vás najťažšie?

To rozhodnutie. Keď sa rozhodnete, už to ide. Čo sa týka vybavovačiek, tak najťažšie bolo pobaliť sa a presťahovať sa. Hneď zistíte, koľko nepotrebných vecí máte doma. Začať odznova, v novom priestore, je už potom jednoduché. Určite náročné budú začiatky detí v škole. Aj keď sme sa doma rozprávali po slovensky, potrvá, kým sa do toho dostanú. Angličtinu ovládajú lepšie, predsa len, v škole trávili viac času. Ale nebojím sa. V Kanade deti chodili na súkromnú školu, tam dbali na to, aby sa deti navzájom rešpektovali a pomáhali si. Šikana sa netolerovala a na školách boli špeciálne anti-bullying programy. Neviem, ako to bude tu, verím ale, že to zvládneme.

A čo úradné vybavovačky, mali ste niekde problém?

Pri prihlasovaní do zdravotnej poisťovne odo mňa chceli doklad o tom, že už nie sme prihlásení v kanadskej poisťovni, a takéto niečo v Kanade nikto nevydáva. Museli sme to viac vysvetľovať a pýtať sa, čo znamenajú tieto rôzne pravidlá a či sú vôbec relevantné, a nakoniec sme sa s úradníkmi vždy pochopili a prišli sme na vhodné riešenie. Veľmi záleží, či sú aj oni chápaví a chcú byť nápomocní. Máme teraz problém s potvrdením očkovania, keďže sme boli očkovaní v Kanade a tam nikto žiadny doklad o zaočkovaní pre zahraničie nevydával. V Kanade nemysleli na to, že ostatné krajiny budú potrebovať špecifické potvrdenia s rôznymi kódmi alebo pečiatkami. A my teraz nevieme zistiť, či vôbec budeme môcť na základe nášho potvrdenia dostať Covid pas.

Čo by vám pri vašom návrate najviac pomohlo?

Je dôležité, aby sa skúsenosti navrátilcov dostávali ku kompetentným, ktorí potom môžu na základe spätnej väzby zlepšiť procesy a predpisy, ktoré sa nás týkajú. Na základe zážitkov z praxe sa môžu mnohé veci výrazne zlepšiť, musí sa však vytvoriť mechanizmus, ako takúto spätnú väzbu zachytávať a preniesť do lepších riešení. Netreba si tieto ťažkosti nechávať pre seba, pretože sa určite nájde ďalší človek v našej situácii, a bude si musieť prejsť tým istým. Vieme ostatným pomôcť práve tak, že sa o svoju skúsenosť podelíme.

Ako by podľa vás vedel štát motivovať krajanov k návratu na Slovensko a pomôcť im počas celého toho procesu?

Čo sa týka uľahčenia návratu, určite by pomoha nejaká “infolinka pomoci”, kde by nám vedeli poradiť a podávali overené informácie. Na internete sa toho nájde veľa, nie všetko je však ešte stále akutálne a nie všetko platí pre každý prípad. Pomohol by aj zber informácií a údajov, ktorý som spomínal, kde by mohli ľudia, ktorí si prešli návratom, zazdieľať svoje skúsenosti, a tie by sa dostali priamo k zodpovedným, ktorí majú na starosti jednotlivé politiky alebo predpisy. Potrebujeme spojku, prostredníka medzi tými, čo nad návratom uvažujú, a tými, ktorí vedia, čo takíto ľudia potrebujú. Mali by mať k dispozícii presné a jasné informácie, čo robiť, či a kde sa môžu uplatniť. Motiváciu na návrat má každý inú, mali by sme sa snažiť takých ľudí podporiť a uľahčiť im rozhodnutie. Existujú programy, v ktorých si človek môže vyskúšať na určitý čas, či je preňho návrat dobrým riešením. Keď zistí, že sa zbytočne bál, že sa vie uchytiť a vie si vytvoriť zázemie, ostane. Spoločnosť by mala vytvárať také podmienky, aby sa tu šikovní ľudia, vedci, odborníci, vedeli uplatniť. Ľudia, ktorí boli úspešní v zahraničí, mali tam dobré podmienky, potrebujú dobré podmienky aj tu, vtedy sa môžu rozhodnúť pre návrat. Pokiaľ na Slovensku budú musieť čeliť znevýhodňovaniu, korupcii, zlým podmienkam, nevrátia sa. My sme prišli na Slovensko aj s tým, že nechceme byť závislí na svojej práci. Samozrejme, chceme pracovať, ale pokiaľ bude problém si ju zohnať aj pol roka, nebude to tragédia. Nechceli sme robiť kompromisy, ani si u niekoho niečo vybavovať. Práve naopak, chcel by som vplývať na to, aby podmienky boli pre všetkých rovnaké a aby sa tí šikovnejší uchytili, a nepozeralo sa len na to, aké majú kontakty. Našťastie, ja ako živnostník vlastne len pokračujem vo svojich projektoch a rozbieham nové, nemal som s prácou problém. U manželky je to vzhľadom na profesiu iné, aj keď stále sme v prechodovom období, pomáhame deťom zvyknúť si a preto si prácu ešte nehľadala, nemyslím si, že by mala problém. Odborníkov na Slovensku stále treba.

 

Ďakujeme za rozhovor!