Po vlaňajšej, kronavírusom a pandémiou vynútenej prestávke, sa v dňoch 13.-15. augusta tradične v Báčskom Petrovci uskutočnia v poradí už 59. Slovenské národné slávnosti. Ich organizátorom je Matica slovenská v Srbsku, spoluorganizátormi Národnostná rada slovenskej národnostnej menšiny a Obec Báčsky Petrovec (v našom ponímaní okres). Na slávnostiach sa zúčastňuje aj Milan Ján Pilip, predseda Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí.
Prvé národné slávnosti Slovákov sa uskutočnili 28. augusta 1919. Po zrušení Matice Slovenskej v Juhoslávii sa pokračovalo v ich organizácii do roku 1953. Slovenské národné slávnosti boli znovu obnovené spolu s obnovením činnosti Matice slovenskej v Srbsku roku 1990.
Každoročne v auguste sa v Báčskom Petrovci stretávajú Slováci z celej Vojvodiny, no toto podujatie presahuje hranice Vojvodiny a navštevujú ho aj Slováci z okolitých štátov a hostia zo Slovenska. Náplň slávností tvoria kultúrno-umelecké programy, výstavy v galériách, rôzne stretnutia a zasadnutia spolkov nielen lokálneho ale aj vyššieho stupňa. Sú tu i mnohé športové súťaže.
V roku 2009 Národnostná rada slovenskej národnostnej menšiny v Srbsku vyhlásila Slovenské národné slávnosti za sviatok všetkých Slovákov žijúcich v Srbsku.
Úprimný prejav slovenskosti
Aký je význam, zmysel a posolstvo Slovenských národných slávností v Báčskom Petrovci? Ide o chýrnu niekoľkodňovú prehliadku všetkého toho, čo si generáciami zachovali, rozvili a dodnes hrdo potvrdzujú generácie Slovákov, ktoré pred 300 rokmi osídľovali v oblasti súčasnej srbskej Vojvodiny Dolnú zem.
Dvakrát nenačim zdôrazňovať, že práve Slovenské národné slávnosti sa desaťročiami stali pre Slovákov v Srbsku, obzvlášť pospolitej komunity v Báčskom Petrovci a v jeho okolí tou najpriezračnejšou formou prezentácie ich úprimnosťou preniknutého ducha národného povedomia, pýchou na slovenskosť vo všetkých jej prejavoch: fortieľom zručných remeselníckych rúk či nevšednosťou gurmánskych chutí počnúc, cez čaro umeleckých výtvorov insitnej i akademickej maľby, ľudovej výšivky a čipky či keramiky až spontánnosťou folkloristických obrazov na scéne plnej tanca, hudby, farieb a radosti zo života končiac.
A s ešte cennejšou, doslova nevyčísliteľnou pridanou hodnotou, pretože tomu všetkému celkom prirodzene tróni jazyk, vrava. Slovenčina, ktorej melodickosť, lahodná mäkkosť a ľúbivosť „na prvé ucho“ je v dobrom chytľavá. Dokonca natoľko, že Slováci zo Slovenska, navštevujúci s čoraz väčšou obľubou Báčsky Petrovec práve počas Slovenských národných slávností, veru banujú, že sa z jazyka, uchovávajúceho si aj v trochu archaickej podobe nevšedné čaro, nedá aspoň kúštik ukrojiť a zobrať so sebou pod Tatry tak, ako je tomu napríklad v prípade lahodnej petrovskej „klbásy“.