V stredu 7. septembra 2022 zomrel Ján Fuzik, významný predstaviteľ slovenskej menšiny v Maďarsku, publicista, bývalý predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku (CSSM), prvý hovorca slovenskej menšiny v maďarskom zákonodarnom zhromaždení a taktiež generálny konzul Maďarska v Osijeku. Rodák z Kestúca bol za svoju bohatú činnosť pre Slovákov v Maďarsku ocenený vyznamenaním Rad dôstojníckeho kríža Maďarskej republiky (2006), cenou Za národnosti (2018) a taktiež Medailou Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí (2016).

Píše portál Ľudové noviny:
Dňa 7. septembra nás náhle opustil Ján Fuzik. Dlhoročný reportér a redaktor maďarskej verejnoprávnej televízie MTV, zakladateľ a šéfredaktor slovenskej redakcie tohto média, bývalý predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku (CSSM), prvý hovorca našej minority v maďarskom zákonodarnom zhromaždení a posledne generálny konzul Maďarska v Osijeku sa narodil 10. októbra 1957 v Kestúci.

Ján Fuzik po absolvovaní budapeštianskeho slovenského gymnázia odišiel do Bratislavy, kde vyštudoval odbor žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Po návrate domov pracoval ako redaktor týždenníka Ľudové noviny (1981-1982). Šestnásť rokov pracoval v regionálnom televíznom štúdiu v Segedíne, kde založil slovenské vysielanie Naša obrazovka (dnes Domovina).

Krátky čas pôsobil vo funkcii podpredsedu Zväzu Slovákov v Maďarsku. Bol zakladateľom Spolku segedínskych Slovákov.

Funkciu predsedu Celoštátnej slovenskej samosprávy vykonával 16 rokov, od roku 1999. Počas jeho pôsobenia v tejto funkcii CSSM prevzala školy, vytvoril sa systém slovenských inštitúcií a položili sa základy kultúrnej autonómie.

Ján Fuzik sa okrem publicistiky venoval aj beletrii. Jeho poviedky boli uverejnené v almanachu Zrod, ročenke Náš kalendár a v zborníku Združenia slovenských spisovateľov a umelcov v Maďarsku Cestou k slovám. Z maďarčiny preložil súbor štúdií Istvána Käfera Maďarsko-slovenská literárna vzájomnosť (1984).

Ján Fuzik vo svojich dokumentoch spracovával život a osudy obyčajných ľudí, uhliarov, vápenárov, zemplínskych drotárov, ktorí ešte aj koncom päťdesiatych rokov chodili po okolí drôtovať hrnce. Nakrútil vyše 20 filmov, z ktorých väčšinu tvoria snímky sociologické, historické, ale aj populárno-vedecké, o BátoryčkeKomenskom a Tranovskom, alebo o Jánovi Hrabovskom. Medzi jeho najvýznamnejšie dokumenty patrí trojdielna epopeja Kestúcka kronika, alebo dokument o výmene obyvateľstva. Dokumentárny film Mať volá má dva diely. Prvý sa nakrúcal prevažne v Maďarsku a veľkú pomoc dostali filmári aj od Slovenského filmového ústavu. Druhý diel dokumentu sleduje osud Slovákov, ktorí sa dostali na južné Slovensko, a poniektorí až na Sudety. V roku 1996 tento film získal ocenenie na Festivale dokumentárnych filmov v Čadci.

O pohrebe informuje rodina neskôr.

Česť jeho pamiatke!

 

 

Foto: kdnp na flickr.com